Ďalšia časť súčasnej okolomaturitnej generácie možno počúva staršie albumy Richarda Müllera (albumy "Koniec sveta", "Nočná optika" a "LSD" sú z jej pohľadu naozaj oldies, o "33" ani nehovoriac) a je predpoklad, že meno Jaro Filip tým pádom zaregistrovala. Je tiež dosť možné, že aktuálni okolomaturanti videli na poličke v obývačke CD alebo LP ("no ale to už je čo za muzeálny exponát!") s názvom "Bolo nás jedenásť". Spieva tam ten ujo, čo občas moderuje "missky" ("prečo to nedajú robiť niekomu mladšiemu?" môže znieť ich udivená otázka) a rodičia sa smejú na jeho komentároch v 7EDEM s r.o. ("čo už len na tom môže byť humorné...?"). "No a ten ujo z TV na tom albume z obývačky spieva ešte s nejakými dvoma ujami, keď boli mladí, ale tých v telke až tak často neukazujú, a keď, tak v nejakých starých čierno-bielych ukážkach," aj tak môže vyzerať záver myšlienkového pochodu.
Roky plynú, nové udalosti prekrývajú tie staršie. Pomaly zabúdame... Taký je život. Je sympatické, že za tých sedem rokov sa stále niekto nájde a v intervaloch pripomína, čo všetko Jaro pre nás znamenal (Pohoda - 2000, PKO - 2001, kniha - 2002, výstava - 2005, nové CD - 2007). Nejde vôbec o to, že bol priekopníkom slovenského internetu, vynikajúcim hudobníkom, skladateľom, spevákom, hercom, režisérom, scenáristom, humoristom, občanom (prosím pekne, to všetko za jeden relatívne krátky život). Bol predovšetkým výnimočný človek. Opustil nás ráno 11. júla 2000 sediac za počítačom baliac si ďalšiu cigaretu. Tú poslednú dofajčil krátko predtým.
Ak ma chcete za tento pátos nakopať, nech sa páči. Ak chcete spomínať, spomínajte čítajúc článok Rosťu Hedvíčka či iné články. Na hľadanie stačí použiť Google. Ten Jaro, na rozdiel od nás, nepoznal :-)
PS: Ozaj, tú výstavu si prišlo za osem mesiacov pozrieť takmer štyridsaťtisíc ľudí. Takže to asi s tým zabúdaním nebude také zlé. Čo poviete?
