Áno, aj sme si tiež v škole kadejaké pesničky museli vypočuť. Na školských akadémiách okrem Československej aj Sovietsku hymnu a Internacionálu, na hudobnej sme vyspevovali Mládežnícku a Pieseň práce. Na ruštine Kamandir geroj Čapajev. Nijakú lásku k socialistickému zriadeniu ani k Sovietskemu zväzu v nás týmto spôsobom nikto nevypestoval. Bolo nám to smiešne a liezlo nám to na nervy. Pre zástavy ktorým sme sa chodili kľaňať sme mali vyhradenú celú jednu miestnosť. Volalo sa to Sieň družby (alebo tak nejako) a okrem samovarov, maľovaných drevených lyžíc a obrázkov detských udavačov typu Pavka Morozov, boli tam zástavy všetkých sovietskych republík včetne všelijakých obskúrnych oblastí z ktorých mi v pamäti najviac utkvela Oblasť Uluť– ťuťmenská.
Toľko teda citácia Shootyho, celý dosť nasrdený a rozumný text nájdete tu. Ja iba pripojím sľubované video. Je živým dôkazom toho, že tým hnusným Maďarom išlo o potupenie utláčaného národa slovenského už od prvopočiatkov existencie turulov. No predstavte si, oni napísali na NAŠU hymnu maďarský text. A nejaký Béla Bartók (okamžite vyškrtnúť z učebníc hudobnej výchovy!) to šíril ďalej. No fuj!
Inak ma celkom pobavila predstava, že práve túto verziu pustí nejaký charizmatický riaditeľ školy jedno pondelkové ráno študentom. Napríklad na prvého apríla...