Slovensko: Smer, ktorý nemá cestu
Vysoké preferencie aktuálneho politického subjektu (právom) urazeného exposlanca parlamentnej exstrany (ktorú neskôr plnohodnotne nahradila jej ešte červenšia alma mater hlásiaca sa k odkazu svojej zločineckej minulosti) dlhodobo signalizujú, že veľká časť spoluobčanov podľahla ideológii istoty konzumu.
Gulášový socializmus, ktorým nás kŕmili štyridsať rokov, rezonuje v smerovaní Smeru a jeho predsedu čím ďalej tým častejšie. Zlatoúste volanie po sociálnejšej vláde je výsmechom historickej skúsenosti ekonomík vyspelých európskych štátov. Rozprávka o chudobnejších chudobných a bohatších bohatých v dôsledku vládnutia momentálnej garnitúry je však realitou úplne iného charakteru. Hovorí o neschopnosti parlamentnej menšiny efektívne komunikovať s väčšinou. Svojich voličov, ale predovšetkým s drvivou časťou obyvateľov krajiny, ktorú spravuje.
Na Slovensku by sa mali voľby konať každých osemnásť mesiacov. Pretože približne toľko trvá, kým sa stihnú zvolené strany porozpadávať, pozjednocovať, prípadne povznikať a začať sa dištancovať od svojich starých (kolegov, názorov, princípov...) a začať sa ukazovať v tom lepšom svetle svojho (dovtedy) utajeného „ja“. Pri takomto volebnom intervale by sme boli azda ušetrení nielen neprehľadností rôznych prestupov a výstupov, ale hlavne rečičiek o tom, ako by to urobil ten, čo to spraviť nemôže, lepšie, ako ten, kto má práve na danú vec dosah.
V demokracii nech každý ukáže, čo sa v ňom skrýva. Škoda každého premárneného talentu. Ak je navyše kolektívny, nech sa prejaví tiež. Možnože v prípade cesty, o ktorej sme sa zatiaľ dozvedeli iba toľko, že vedie určite inakadiaľ ako práve kráčame, väčšina pútnikov zistí viac. Že radšej dvakrát počuť ako raz vidieť. A zistí aj to najdôležitejšie. Že takej ceste chýba napriek nápisom na tričkách vodcov to podstatné. Smer.
