Predseda parlamentnej Komunistickej strany Čiech a Moravy, priamej pokračovateľky zločineckej organizácie KSČ si vyslúžil zorganizovanie petície nielen svojou straníckou príslušnosťou - aj keď na Slovensku i u susedov je normálne, že komunisti (bývalí i súčasní) pôsobia vo vysokých funkciách oboch štátov - a nielen tým, že je verejne známa jeho platená spolupráca s československou tajnou políciou podieľajúcou sa na prenasledovaní nevinných občanov, ale aj skutočnosťou, že tento udavač s krycím menom Falmer vo svojej firme zamestnáva jedného z príslušníkov ŠtB Františka Hanzalíka. Toho istého, ktorý ho mal v roku 1986 pre spoluprácu získať.
Hybným momentom podpisovej akcie však paradoxne neboli vyššie uvedené fakty, ale to, že ako podpredseda Poslaneckej snemovne pozval na oficiálnu návštevu ČR bieloruského politika Sergeja Kascjana. Ten je známy svojim výrokom, že cudzinci, ktorí podporujú protilukašenkovskú opozíciu by mali byť bez súdu a vyšetrovania na mieste zastrelení .
Je smutné, ak sa oficiálny predstaviteľ demokratického štátu - aj keď je členom nástupníka zločineckej organizácie - stretáva s ďalším zločincom. Je to o to smutnejšie, ak tak robí oficiálne, a vyvoláva dojem, že ako reprezentant krajiny vyjadruje názor jej občanov. Neviem si ale predstaviť, že by na Slovensku podobná petícia vznikla. I keď aj tu máme politikov, ktorí s Lukašenkom veselo paktujú .
Nomenklatúrne komunistické kádre prežili zmenu režimu v novembri 1989 takmer bez ujmy. Keď sa na to človek pozrie s odstupom takmer sedemnástich rokov, tisne sa mu na jazyk otázka, prečo sme sa s nimi nevysporiadali rovnako, ako sa vysporiadalo s nacistami povojnové Nemecko. Prečo sme im v roku 1990 dovolili kandidovať v prvých demokratických parlamentných voľbách? Prečo sme im dovolili zmeniť značku (KSS - SDĽ - Smer atď.)? Prečo stále zasahujú do verejného života? Oni svojich odporcov vešali. Nemali sme tak urobiť aj my?
