Pár rokov predtým sa vzdal celého svojho života iný spevák. Waldemar Matuška ušiel s manželkou a dvoma deťmi do Spojených štátov. V Československu sa popularitou rovnal Karlovi Gottovi. V USA ho nepoznal nik, on nepoznal jazyk, bez ktorého mu bol jeho zamatový hlas v širšom merítku na nič. Čo prinúti človeka vzdať sa bytu na Václaváku, peňazí, kariéry, diára plného vystúpení? Miesta na výslní?
Mamin otec pracoval celý život v štátnej službe. Ešte pred revolúciou mi spomínal, ako jeho nadriadení po oslobodení v roku 1945 trvali na tom, aby vstúpil do komunistickej strany. „Lebo ak nie...“. Aj tak vyzerala povojnová demokracia predtým, ako sme sa stali vo februári 1948 právoplatnou komunistickou krajinou. So všetkým, čo k tomu patrí.
Starý otec odišiel do dôchodku pri prvej možnej príležitosti, prakticky predôchodkoval celý socializmus. Trvalo takmer tridsať rokov, kým ho komunisti pustili do USA navštíviť sestru. Neemigrovala. Vysťahovala sa okolo roku 1923 za príbuznými, ktorí tam odišli žiť ešte za čias monarchie. Slovo „emigrácia“ si osvojila až iná generácia. Emigrovať pre našu generáciu znamenalo „zdrhnúť za kopečky“. Opustiť krajinu proti vôli jej vládcov. Opustiť život zaručených istôt a vymeniť ho za istotu zodpovednosti za samého seba.
Život zaručených istôt pozostával v osemdesiatych rokoch – to je dekáda, kedy som po opustení materskej škôlky absolvoval všetky ročníky základnej školy a nastúpil na gymnázium – z presnej postupnosti. Byť nezamestnaným je trestný čin, takže pracoval každý. Mäsiareň zásobujú v utorok a štvrtok, takže na suroviny na nedeľný obed sa stojí vo fronte vtedy. Na banány, pomaranče, mandarínky a figy v novembri. Kivi v zelovococh komunisti nepredávali. Jogurty vozili iba v stredu.
Život zaručených istôt pozostával aj z toho, že človek nesmel klásť isté otázky. Alebo sa nesmel čudovať, ak ich položil. Raz som sa opýtal, prečo komunisti obesili Vlada Clementisa. Áno, to je ten ľavičiar z Tisovca. Bol som zvedavý, prečo komunisti vešali za komunizmu komunistov. Ako odpoveď som dostal otázku, či angličtinu študujem súkromne preto, lebo chcem zdrhnúť za príbuznými do Ameriky. Mal som dvanásť rokov... „Chcem poznať jazyk nepriateľa,“ reagoval som, poučený rodinou. Hriechom puberty je fakt, že som sa rovnako dobre naučil rusky aj anglicky. A nemčina je jazyk, v ktorom ma nepredajú.
„Remeslo má zlaté dno. Nik ti ho nezoberie. Vyštuduj nejaké remeslo,“ opakoval mi celé osemdesiate roky starý otec. Až po revolúcii som pochopil, čo mal na duši. Celý svet začal vidieť inak, keď mu komunisti milostivo vydali pas a povolenie vycestovať za sestrou. Nikdy mi to nepovedal priamo, ale škrelo ho, že im naletel.
Z puberty si pamätám, že existovali dve reality. Tá z novín, rozhlasu a televízie, kde naši prezidenti, predsedovia vlád a ich ministri rozprávali, ako to vidia. A druhá, o ktorej sme diskutovali. Lebo o nej rozprávali na vlnách rádií, ktoré sme počúvali a ktorých vysielanie komunisti svojimi rušičkami rušili. Hlas Ameriky, Slobodná Európa. Volá Londýn. Realita, o ktorej sa diskutovalo, keď prišli návštevy. Keď sa chodilo na návštevy. Realita, ktorá neexistovala, ak sa na ňu opýtal niekto nepovolaný. Napríklad, učiteľka v škole.
Som dieťa Gustáva Husáka. Ako dieťa sedemdesiatych rokov som vyrástol v istotách socializmu. Banány dvakrát do roka, a tak. Mali sme to jasné – sú veci, o ktorých sa nesmie v nepreverenej spoločnosti hovoriť. Sú témy, o ktorých sa hovoriť musí, aby človek nevyzeral podozrivo. Dvojtvárnosť.
V júni 1989 boli spolužiaci z gymnázia na výmennom pobyte v Moskve. Škola tam poslala deti z preverených rodín. Mohla tam pokojne poslať kohokoľvek, lebo keď sa spolužiaci vrátili, povedali na plnú hubu svoje zážitky. „Oni tam majú v metre žobrákov,“ doniesli informáciu. „Čo sú to žobráci?“ pýtali sme sa.
Potom sme si pod lavicami čítali petíciu „Niekoľko viet“. Petíciu, ktorá jasne pomenovala chorobu konca osemdesiatych rokov. A boli sme šokovaní, že komunisti smrdia rovnako Milanovi Kňažkovi ako Jirkovi Bartoškovi. Vtedy nebolo populárnejších hercov. Niekto doniesol prepis prejavu Miloša Kopeckého (to bol tiež veľmi rešpektovaný herec) zo zjazdu spisovateľov. Ten sme už čítali na lavici. V auguste 1989 Praha zažívala silné spomienky na okupáciu v roku 1968. Desaťtisíce ľudí na Václaváku miliónovej Prahy boli jasným signálom, že niečo nie je v poriadku. Pelendreky policajtov voči mierumilovnému zhromaždeniu umlátili ich otázky.
Pár dní na to sa nás súdružka učiteľka (takto sme ich museli oslovovať) na začiatku školského roka opýtala, či súhlasíme s protištátnymi prejavmi, o ktorých informovala televízia. Na otázku, či by sme na to námestie išli, ak by sme v Prahe boli, sa zdvihlo osemdesiat percent rúk. Mali sme šestnásť.
Rozmýšľam nad otázkou, o čom by bol môj život, ak by nenastal November 1989. Pravdepodobne by som po povinnej základnej vojenskej službe urobil všetko pre to, aby som dostal pas a povolenie vycestovať do nepriateľskej kapitalistickej cudziny.
Takisto rozmýšľam nad otázkou, čo revolúcia priniesla. Jána Slotu, Jána Ľuptáka i Vladimíra Mečiara. A Mikuláša Dzurindu ako reakciu na tých prvých troch. Pavla Ruska ako reakciu na toho štvrtého. Roberta Fica ako výsledok našich rozpakov. Rozladilo nás, že musíme byť za seba zodpovední. On to pochopil, a preto neistotu časti našich známych pretavuje na zdanie istôt. Mimochodom, to je ten človek, ktorý si nevšimol, že v novembri 1989 vôbec nejaká revolúcia bola. A jeho predseda parlamentu Pavol Paška v tom istom novembri revolúciu nerobil. Miesto chodenia na námestie kachličkoval kúpeľňu.
Preto nie je vôbec divné, ak iný ich súkmeňovec (a teda člen strany Smer sociálna demokracia, ktorej základ členov tvoria bývalí členovia zločineckej komunistickej strany) na otázku, či v novembri 1989 chodil na námestie, reagoval pred televíznymi kamerami vetou: „Nie, a čo by som tam robil.“ Do roku 2010 primátor jedného okresného mesta. Syn človeka, ktorý po komunistickom prevrate v roku 1948 založil jedno z mnohých jednotných roľníckych družstiev. Jednotné roľnícke družstvo, to bola taká organizácia, ktorá vznikala na základe vety „dáš svoje kravy a pozemok nám, komunistom, alebo tvoja dcéra nezmaturuje. A ty pôjdeš makať do uránových baní. Zariadime.“
Mimochodom, ten ex-primátor bol členom presne tej istej strany, ktorá zhruba tridsať rokov špekulovala nad tým, či dovolí môjmu starému otcovi navštíviť sestru.
Neviem, či som o tej revolúcii, a čo pre mňa znamená, napísal presne to, čo cítim. Ale viem, že dnes nemusím – na rozdiel od mojich pubertálnych vekov – hrať dve tváre. Viem, že týmto textom idem na trh s kožou. Nesiem zaň zodpovednosť. Viem, že to, čo čítate, je môj názor, za ktorým si stojím. Viem, že pred novembrom 1989 by som za takýto text dostal od prokurátora minimálne dva roky. A viem, že odvaha zlacnela. Do tej miery, že v diskusii mi vynadajú presne tí, ktorí majú na to najmenší dôvod. „Sloboda nie je zadarmo.“ Takúto nejakú vetu som videl kedysi na tričku Walda Matušku.
(17. november 2013)
