Určite sa aj ku vám dostala nahrávka svojstojného športového fanúšika, predsedu, poslanca a primátora. Vzor ráže 11,73. Presne toľko percent dostala jeho strana v ostatných parlamentných voľbách. Parafrázujúc Rasťa Piška, karty, kreslá a privatizačné projekty sú rozdané. A o to tu ide. O humoristov.
V časoch tvrdého mečiarizmu to na jednej strane nemali ľahké. Sledovanie zo strany tajnej služby, anonymné vyhrážky i fyzické útoky, cenzúra a zákaz vo verejnoprávnych médiách. Na strane druhej, nebývalý prísun námetov. Je to síce už desať rokov, ale určite si spomeniete na vďačné výroky z úst podpredsedu NR SR Jána Ľuptáka ("veľmo ma srdco bolí", "my, robotníci, toto nedovolíme!"), hejslovácke pokriky vzoru ráže 11,73 ("do tankoch!", "na Budapešť!", "Minule som bol v Budapešti. A viete koho som tam stretol? Maďarov!!!"), geniálne parlamentné vystúpenia ekonomických expertov Michala Baránika a Augustína Mariána Húsku reprezentujúcich LenOnov geriatrický ústav. Humoristi mali práce vyše hlavy. Navyše, keď ich nechceli v médiách, putovali za svojimi priaznivcami z mesta do mesta. Vypredané predstavenia vypovedali o stave spoločnosti. Vypnutie Rádia Twist (v ktorom neskôr časť humoristov dostala priestor) za dodnes nedoriešených okolností (a propos, našiel sa skutočný vinník?), novinári v úlohe rukojemníkov ministra kultúry, bomby v autách, samoúnos či amnestie tiež.
Humoristi majú pred sebou ďalšiu zlatú éru. Je to smutné konštatovanie. Nezostáva im však nič iné, ako chopiť sa svojej príležitosti. Snáď nás aspoň na chvíľu rozptýlia a skrátia čakanie na normálnejšie časy. A poskytnú priestor na rozmýšľanie bývalej vládnej koalícii, ktorá si určite neprečítala tento blog, či aspoň internetovej časti dolných 671 185 spoluobčanov, ktorí nenarazili, napríklad, na tento článok. Keep smiling!
