Poznal som dve. Obe boli čašníčky. Tá prvá neskutočne škaredá, ma priťahovala už od začiatku. Pracovala v jednej kaviarni v centre. Jej kilá navyše určite nezosobňovali idol krásy. Ale tangáče, ktoré jej vôbec nesedeli, ale úspešne mapovali zadoček pod sukňou, boli rozkošné. Robili sme si z nej kvôli tomu srandu. Možno preto, že sme si pri stole nechceli pripustiť, že sa nám veľmi páči. Npriek vyrázkam na tvári a jej afektovaným reakciám, pri ktorých sme sa museli štípať do stehien, aby sme zachovali vážnosť.
Keď som si objednával pivo pri druhej Veronike, tak som TO vedel. Iskra preskočila. Ona TO naozaj mala. Ten výraz. Z iskry vyrástol plamienok, ale aj tak sme skončili pri tom obvyklom otáznikovom odpoveďovičovi: "Pivo?"
A keď som už spomínal Juraja: zažil som ich neúrekom. Môj najobľúbenejší má naozaj nádherné srdce. Rovnako, ako tí ostatní. Väčšina z nich je však poznačená tou istou chybou: nevedia, prečo a za čo bojujú...
Na začiatku som spomínal, že každé meno nesie v sebe šifru. Dve som už (možno) (po)odhalil. Ale ešte stále nemám kľúč k tej svojej...
