Slová sú niekedy silnejšie ako kameň. Môžu oslepiť. Či dokonca zabíjať. Lásku. Vieru. Nádej. Pravdu. Preto je dôležité pýtať sa. Dostať sa až k podstate. Ak nejaká existuje. Ak si ju človek nezamieňa so želaním.
Dozvuky relatívneho šialenstva môžu byť následkom. Alebo príčinou. V oboch prípadoch dochádza k stavu, ktorý môže zmeniť bielu na čiernu. Či modrú na oranžovú. Frustrácia zvíťazí, ak rozum zabudne na pozitívne myslenie.
Keď slnko vyjde ráno ako každý iný deň, uvarím si opäť kávu a zapnem počítač. Pri prvej cigarete zistím, že sa aj tak nič nezmenilo. Predpoklad nečakaného je silným prianím, a trpezlivosť vraj prináša ruže. Asi ma potom čaká kariéra kvetinára. Otázka znie, čím vyplniť to medziobdobie.
Je človek zásobovaný zbytočnými informáciami zbytočný? Od Martina z Martina by som sa pravdepodobne dozvedel, že nie, že práve naopak. „Bez nás by to nefungovalo,“ uzavrel by dilemu. Nedávno ho postihli dve udalosti: oženil sa a ukradli mu auto. V mojom prípade nehrozí ani jedno z toho, hoci Zuzana, keď videla moje nové fotky skonštatovala, že po nevyhnutnej generálke vraj bude zo mňa celkom použiteľný model. Len kedy to bude...
Musím brať pozitívne aspoň skutočnosť, že mi dnes v novinách vynadali. Vraj advokát zdravého rozumu a slušnosti. Že či som spadol z jahody. Tak som zoradil fakty a predostrel ich ešte raz. Po krátkom užasnutom tichu neprešli opäť cenzúrou vyváženosti. Milan mi našťastie poslal odkaz. Vraj mám tú sviňu čekovať i naďalej. Aspoň niekto drží palce nezakryto a nebrble svoje hrdinské odkazy do piva. Trpezlivosť je totiž fasa vlastnosť, ale čakať, kým vyhnije hlúposť, môže trvať večnosť. A ja toľko času naozaj, ale naozaj nemám...
