- Haló, tu je Tibor Marček. Hovorím s režisérom Lehotským?
Ostal som mierne zaskočený. A podctený...
- Podľa toho, režisérom čoho...
- Zajtrajšieho klipu! - nedal sa odbiť.
- To si ma asi s niekým pletiete. Kto Vám dal číslo?
- Peter Ňunéz - znela odpoveď.
- Preboha, však s tým sa ani nepoznám. Akurát som o ňom čítal v novinách! - zalapal som po vzduchu. Následné asi sekundové ticho som prerušil opatrne úvahou.
- Asi zháňate Ďura Lehotského. Ale nemám jeho telefón. Zavolajte Jankovi Lehotskému z Modusu, to je jeho otec.
Logicky som očakával, že hlas na druhej strane linky sa mi poďakuje za radu a ja budem môcť nerušene ďalej vychutnávať sobotné leňošenie.
- Poprosím, môžete mi dať teda číslo na Janka? - znela ďalšia otázka. Netuším, ako Tibor (v tejto časti textu si už dovoľujem byť k nemu familiárnejší, keďže sme sa dostali v našej zmätenej zoznamovacej konverzácii ďalej) dospel k názoru, že sa vôbec s Jankom poznám a že môj telefónny zoznam obsahuje aj jeho kontakty. Ale slušne sa opýtal, tak mu slušne odpoviem...
- Moment - listoval som v mobile a diktoval. - Nula deväť nula... (nech mi čitateľ odpustí, že túto časť rozhovoru z pochopiteľných dôvodov cenzurujem).
Na záver sa Tibor poďakoval a poslednou vetou uzavrel (aspoň pre mňa) prekvapivý telefonát.
- Takže Vás si môžem zo zoznamu vymazať ako Lehotského - režiséra? - uisťoval sa.
- Môžete si ma tam nechať ako Lehotského - manažéra! - zažartoval som.
- Ďakujem, že ste mi pomohli. Dopočutia.
- Za málo. Dopočutia.
Zavesil som. A skonštatoval, že nás (Lehotských) je ako hadov. Lekárov, učiteľov, právnikov, režisérov, kameramanov, riadiacich pracovníkov, krčmárov, muzikantov... K omylu teda môže dôsjť pomerne ľahko. Ak neveríte, choďte sa pozrieť na cintorín v Kráľovej Lehote...
Verím, že nakoniec Team natočí ďalší dobrý klip. S mojou nechcenou malou pomocou...
Len jednému nerozumiem: od koho a prečo má režisér SuperStar na mňa číslo. Ešte nikdy mi nevolal. A možno tak urobí zajtra...
