Dodnes mi ju nevrátila. Kým sme boli v kontakte, tak som na ňu počúval úžasné chválospevy. A že sa veľmi páčila aj mame. A že ju musia obe prečítať ešte aspoň raz.
A tak plynuli mesiace. Neskôr roky. Znie to možno pateticky, ale je to fakt. Neskôr sa kamarátka presťahovala do iného mesta kvôli škole. Pri občasných a čoraz zriedkavejších stretnutiach som jemne pripomínal, že mi na nej záleží.
Odpoveď bola vždy rovnaká: „Neboj. Pošlem.“ Škrelo ma, že niekto má doma odloženú knihu, ktorú mi Karel pri našom poslednom stretnutí podpísal.
Poviete si, že vy by ste ju z ruky určite nedali. Učím(e) sa na vlastných chybách. Bohužiaľ.
Najnovšie správy hovoria, že kamarátka žije niekde v Nemecku. Cez jej známych a známych jej známych som sa dopracoval vlani na jar k e-mailovému kontaktu. Po prvotnom prekvapení mi odpísala, že kniha je v poriadku a že mi ju čoskoro vráti. Aby som sa nebál.
To, ako plynie čas, som si uvedomil počas minulotýždňového upratovania v mailboxe. Hádate správne - miesto na poličke je stále prázdne. Len dúfam, že (ne)stratená kniha robí radosť niekomu inému.
Poučenie? Najpominuteľnejšie je to, na čom nám záleží najviac. Platí to rovnako o ľuďoch i o knihách.
