Martin bol všeobecne zvláštny tvor. Buď bol zhúlený a arogantný, a tým pádom takmer nepoužiteľný, alebo sršal nápadmi a svojou hyperenergiou dokázal dohnať okolie k infarktu. Tieto stavy sa u neho striedali v nepravidelných a ťažko odhadnuteľných cykloch. Boli dni, kedy z neho okrem pozdravu vypadlo len pár viet ako `Chceš pivo?´ alebo `Dáš mi cígu?´ či `Chaloši idem spať.´; inak bol duchom stále v tej svojej Tramtárii. A možno ešte ďalej.
Martinovým najlepším kamarátom ešte zo základnej školy bol, paradoxne, Karol. Stále obklopený húfom výberových kočiek, ktoré k sebe priťahoval svojim širokým úsmevom, vtipmi, neuveriteľnými historkami, ktoré sa zaručene stali, modrými očami a námorníckym tetovaním na pravom predlaktí. Vraj mu ho na dovolenke v Španielsku urobil posledný žijúci dôstojník z Titanicu, kapitán Nemo.
Karol svoj magnet na baby bral s rovnakou samozrejmosťou ako fakt, že dýcha. Nedokázal vysvetliť prečo, ale vedel, že funguje. Martina vnímal ako svoje druhé, dobre utajené, ja. Možno práve preto dokázali spolu tak dlho vydržať.
Popri tom Karol vynikal schopnosťou presviedčať. Aj vďaka tomu sme sa zoznámili s Janom, ktorého kapela nás po tom, ako sme boli prinútení vysťahovať sa z garáže uprostred sídliska, dočasne prichýlila vo svojej skúšobni. To „dočasne“ sa napokon stalo javom trvalým. Janova kapela sa medzitým - dôsledkom aktívneho pôsobenia koalície manželiek jeho spoluhráčov - rozpadla. A Jano nás - pod podmienkou, že sa môže stať štvrtým účastníkom našich pokusov - v skúšobni nechal.
Mal zo všetkých asi najväčšie skúsenosti. Vystriedal viacero zábavovo-svadobných zoskupení, ale dlho sa v žiadnom z nich neohrial. Zastával totiž názor, že keď sa pracuje, tak sa nezabáva. Tento takmer profesionálny postoj však ťažko znášali nielen jeho spoluhráči, ale predovšetkým publikum, pre ktoré odrhovali nacvičené šlágre. S mladomanželmi si zo slušnosti pripil vždy, zvládol aj rodičov a svedkov. Zásadne však v pauzách medzi dvoma kolami odmietal dvíhať čaše na svetlú budúcnosť čerstvého páru so ženíchovými bratrancami z desiateho kolena, či inými ťažko zadefinovateľnými spoluobčanmi. Niektorí z nich to brali ako urážku v duchu hesla `Kto nepije s nami, pije proti nám!´ a vrámci svojich popolnočných koordinačných možností sa niekedy snažili svoju frustráciu riešiť menej diplomatickými metódami. To, samozrejme, predurčovalo Janovu životnosť v svadobných projektoch.
Predtým, ako si založil kapelu, v ktorej skúšobni sme sa neskôr ocitli, hrával - ako zvykol hovoriť - `v poslednej zábavovej skupine môjho života´. Poučený skúsenosťou, že je lepšie hrať na svadbe naladený, ako z nej triezvy utekať, sa v tomto projekte udržal skoro dva roky. A možno by tam bol dodnes, keby ich zvukára na jednom takomto kšefte nenašli vetrajúci sa hostia s čerstvo zákonne nedotknuteľnou v aute. Svadba to bola dobrá - aj nevesta sa bila.
