Taktika zafungovala a z opijáša sa stal plnohodnotný koncert. Po odpremiérovaní celého repertoáru sme museli zahrať všetky pesničky znova, niektoré dokonca dvakrát. Zachránila nás až prasknutá blana na kopáku.
Jasným dôkazom úspechu bol nasledujúci mesiac. Na Bourbon street nás zdravili aj tí, ktorí o `narodeninovom´ žúre počuli z tretieho podania. Legenda sa šírila rýchlejšie ako naše tiene, množili sa pozvania - zatiaľ len na pivo - pri našom stole bolo vždy plno. Všetci chceli vedieť, kedy a kde hráme najbližšie. To bola otázka, ktorá trápila aj nás. Ďalší koncert v skúšobni sme zamietli hneď na začiatku v obave, že by takú návštevnosť nemusela prežiť.
Dilemu `čo ďalej´ vyriešila pehavá Janka. Ako štvrtáčka - hoci s tým zubným strojčekom vyzerala mladšie - je vraj členkou organizačného výboru imatrikulácie prváčeniec a že ju poverili, aby zabezpečila nejakú kapelu. „Nejakú“ znamenalo predovšetkým „zadarmo“. Neskôr však priznala, že jej o rok staršia sestra bola v ten pamätný večer v skúšobni a patrila k tým, ktorí povesť o našej geniálnej show šírili ďalej.
Hrať sa malo v telocvični gymnázia. Naša nervozita sa s blížiacim sa piatkom stupňovala. Každovečerné trojhodinové skúšanie - v snahe vychytať všetky muchy a potvrdiť našu povesť - nás vyčerpalo natoľko, že Karol dostal chrípku a Martina večer pred vystúpením odviezli do nemocnice s podozrením na zápal slepého čreva.
Naša hviezdna kariéra sa strácala v nenávratne. Aspoň ja som sa v piatok ráno s týmto pocitom zobudil. Depresia sa vystupňovala po Jankinom kontrolnom telefonáte, či `platí o štvrtej?´. Moje `neviem´ zobrala ako umelecký manier a nie ako fakt a s chichotom zavesila.
Pár minút pred treťou mi pod oknami začal niekto vytrubovať. Bol to Magor. Cestou po gerety mi v požičanej dodávke, bledý ako stena, stručne vysvetlil, že zdrhol z nemocnice, lebo `radšej umriem na pódiu ako by som sa v meste nemohol rok ukázať´, a že `lekári sú aj tak šarlatáni a ja im neverím´, a takisto, že `Fešákova neúčasť na pódiu je ospravedlniteľná jedine smrťou, a predsa takú hanbu si neurobí´.
O piatej sme už v telocvični ladili nástroje a zbehli si pár piesní, aby sme sa uistili, že to nejako zvládneme. Karol lial do seba čaj za čajom, bol výnimočne ako pena - aj tichý, aj biely. A určite nebol fešák. V Janovi to vrelo - bol zásadne proti, aby sa v situácii, keď je pol kapely zubatej takmer na lopate, hralo. Spolu s Magorom a Fešákom sme ho prehlasovali a presunuli sa čakať na naše prvé oficiálne vystúpenie do šatne v nádeji, že tam nájdeme aspoň kúsok potrebnej rovnováhy.
O pol siedmej niekto zaklopal na dvere.
- Á, fanynky sa hrnú pre skalpy, - precedil Jano pomedzi zuby.
Nehrnuli. Bol to konferencier a chcel si pred začiatkom ujasniť pár detailov.
- Chalani, som rád, že tu máme práve vás, - prihrieval si polievočku a pokračoval:
- Všetci sa náramne tešia, takže vám držím palce.
Tamtamy zamilovaných davov zo skúšobne a Bourbon street fungovali stále spoľahlivo. A po prvý raz nás to netešilo.
- Budete hrať na dva bloky po tridsať minút, tu máte scenár s orientačnými časmi. Prvýkrát vás uvediem po príhovore riaditeľa školy asi za hodinu. Ozaj, zabudli mi povedať názov vašej kapely. Ako sa voláte?
V tej chvíli sa nám chcelo umrieť. Alebo aspoň plakať. Skôr ako k jednej z týchto udalostí došlo sme vytlačili týpka zo šatne s tým, že `to je vrchol, vy ste nás nedali na plagáty!´ a `si trápny pýtať sa na takú samozrejmosť!´. Keď sme s úspechom za ním zabuchli dvere, nastalo takmer večné ticho. Fešák Karol sa ozval ako prvý:
- Berme to z tej lepšej stránky. Je najvyšší čas, aby sme sa nejako volali.
Doteraz sme boli spokojní s tým, čo sme dosiahli: koncert v skúšobni, fanynky, kopec nových známych a sem tam pozvanie na pivo. Za to obdobie nikoho nenapadlo sa nás opýtať na názov. Pre všetkých sme boli `tou skvelou kapelou´. Tým pádom sme sa touto maličkosťou nemali dôvod zaoberať.
- Máme na to necelú hodinu, tak dávajte návrhy, - zahučal Jano. Veľavravne sa pozrel na Karola:
- A upozorňujem, že KAPITÁN NEMO či LOS LOTOS KOKOTOS vopred zamietam!
Po návrhoch ako KAKTUS, DINGO, BINGO, DETI EVY BRAUNOVEJ či STARÝ HUBERTUS neprešli ďalšie: KUCHYNSKÉ NOŽE, KREDENC a DIABLOV ADVOKÁT. Diskusia sa začala meniť na hádku, pri ktorej sa kapela stihla trikrát rozpadnúť, pozakladať rôzne frakcie - jedno až trojčlenné - a opäť zjednotiť na názve, pod ktorým hrávame dodnes.
Imatrikulačné publikum nás prijalo s nadšením, drobné nepresnosti spôsobené maródovaním polovice členstva a hádkou v šatni sme si všimli len my.
ONE 2 EIGHT dostali v ten večer niekoľko ďalších ponúk. Hviezdna kariéra bola naštartovaná.
