Zrazu sa všetci zbláznili. Denný program pozostával z pevných bodov: hotelové raňajky, presun do ďalšieho mesta, zvuková skúška, neskorý obed, natrieskaný koncert, neskorá večera, hotelová posteľ. Spestrením pokoncertného života bývali roztomilo vynucované autogramiády a fotenie pred šatňou s fanúšikmi a s neterami, sestrami, milenkami či manželkami usporiadateľov, na hotelových parkoviskách, v baroch, reštauráciách - všade nás aspoň pozdravili, ďalší prehodili pár slov. Všetko v pohode, ale po tridsiatom koncerte za štyridsať dní už ani poriadne neviete, kde ste, väčšinu vecí robíte takmer mechanicky. Radosťou zo života sa stáva škodoradosť. Keď kamión s technikou dostane defekt (Hurá, neplánovaná hodina voľna!). Alebo vám na zvukovke zhorí kombo (Hurá, rušíme koncert! Samozrejme že nie, riešenie sa vždy nájde.).
Poznali nás jednoducho všade.
Nepomáhali ani slnečné okuliare, ani hra na cudzojazyčných turistov.
Jediné súkromie ponúkali WC spoločensko-reštauračných zariadení. Pokiaľ mali stovky predchádzajúcich používateľov okrem prirodzených potrieb aj písacie, mohli ste sa veľa dozvedieť.
- Hlavu hore, hviezdy, - utešoval nás ostrieľaný Rado, - bude aj horšie.
Bolo.
Ukázalo sa, že pre niektorých usporiadateľov je vypredaná hala síce výsledkom ich úspešnej mnohomesačnej práce, ale za zlatý klinec považujú pokoncertnú nadrbávačku s prísne vyselektovanými účastníkmi miestnej smotánky. Krycí názov: „Recepcia na počesť umelcov“.
Čím menšie mesto, tým väčší prúser.
Milanko - ako si nechal hovoriť - nám už pri obede sľuboval geniálnu nočnú show. Chýbať nemal ani striptíz a zaklínač hadov, fantastické jedlo a pitie a „veľa zaujímavých ľudí“. Lokálna podnikateľská elita, Milankov kamarádšaft, ktorý mu pomohol zafinancovať náš koncert.
Sponzorov si treba ctiť, atak sme s pokorou vliezli do jedálne Penziónu u Tigra.
Do prvých tónov fanfár sa rozsvietili reflektory.
Asi tucet kamier a fotoaparátov začalo snímať naše prekvapené tváre.
Od prehýbajúcich sa stolov sa valil standing ovation honorácie nahodenej do gala.
- Preboha, nečakajú tu náhodou arabského šejka? - zaúpel Jano.
Nečakali.
Náhle sa jeden reflektor otočil na Milanka.
- Dámy a páni! Tak ako som vám sľúbil - dnes večer - ONE 2 EIGHT! Jedzde a pite, zabávajte sa! Dvíham čašu na našich skvelých hostí! Chlapci, toto je váš stôl, nehanbite sa! Nazdravie!
Aha, tak on nás sľúbil. Hmm. Super.
Kapela si vymenila pohľady a presunuli sme sa k somárskej lavici.
Milanko vyčkal, kým sa usadíme a s mikrofónom v ruke začal klásť otázky. Od Ako sa vám páčilo v našom meste? a Kedy k nám prídete nabudúce? cez Čo si myslíte o UFO? až po Viete, že u nás máme najkrajšie dievčatá? sa prepracoval ku koncu neplánovanej tlačovej konferencie. Kamery bežali ďalej, Milanko stále jedným okom sledoval, či je v obraze spolu s nami.
Humor nás neopustil, a tak sa miestni dozvedeli, že majú nádhernú mešitu, vrátime sa, keď nám opravia lietajúci tanier a o tých babách vieme, keďže sme ich sami klonovali.
Pečená kačica nasledovala po asi siedmych prípitkoch.
Od primátora („na Milankovho génia“), troch či štyroch snobov („na krásu našich manželiek a vernosť našich peňazí“), ešte niekoho („na najlepšiu kapelu na svete“) a opäť Milanka („na múdrosť pána primátora“).
Po oficialitách sme sa konečne pustili do hydiny.
Jedli sme pomaly v nádeji, že počas večere nám dajú pokoj a medzitým sa ožerú a pustia našu prítomnosť z hlavy.
Plán vyšiel nad očakávanie.
V jednom kúte sa náhle strhla hádka, ktorá zrazu prerástla do boxeristickej exhibície.
Nové číslo programu rozdelilo miestnych na dva tábory testujúce nárazuvzdornosť stoličiek.
Napriek tomu, že sme sa tešili, zaklínač hadov v ten večer priestor nedostal.
