Po skúške sme si išli sadnúť na kávu. Tradičný obrad, neoficiálna porada, zhrnutie dojmov a vyčistenie hláv pred návratom do reality. Do kaviarne za rohom, jednej z mála, kde sa nečapovalo pivo. Do cvengotu príborov, tanierov a šálok škrtali v boxoch zapaľovače. Šedivý čašník obsluhoval mlčky generácie zákazníkov, ktoré sem prinášali lásky a smútok.
- Volal mi bratranec, - priznal Magor svoje ďalšie príbuzenstvo. - V ich meste otvárajú nový klub, že či by sme prišli zahrať. Je to pre neho otázka cti.
- Rodina je rodina, - nadhodil Jano. - Tú si nevyberieš. Ak máme v tom termíne voľno, ja som za. Nech zavolá managerovi a dohodne s ním zvyšok.
- Má to však háčik, chaloši. Či vlastne dva, - odhaľoval Magor ďalšie súvislosti. - Že či si s nami môže zahrať ich najslávnejšia miestna kapela, a či vieme prísť za symbolický honorár. Hotel, jedlo a pitie by zaplatili, - uzavrel.
- Mal si sa narodiť ako sirota! - vybuchol Fešák Karol. - Trieskať sa niekam zadarmo a zabiť dva dni, no, neviem... Majú tam aspoň pekné baby?
Nakoniec sme skonštatovali, že spoločná lyžovačka kombinovaná s vystúpením v klube je prijateľný týždenný program. Magor Martin bol spokojný. Bratrancova česť ostane nepoškvrnená.
Ubytovali nás v hoteli na námestí, hneď vedľa Klietky. Tak totiž pomenovali staré kino, ktoré prerobili na „tri v jednom" - reštiku, piváreň a klub.
Na pódiu stála aparatúra, ktorá si pamätala možno ešte Edisona.
- Nič sa nebojte, chlapi, hrá to ako víno, - ubezpečoval nás miestnyzvukár. - Je to to najlepšie, čo doma máme, - pokúšal sa zahnať našeobavy.
- Vitajme v jame levovej, - poznamenal Fešák v šatni.
- Priestory sú to nádherné, len dúfam, že ten aparát hrá lepšie než vyzerá.
Všade voňala čerstvá maľovka, steny ešte nestihli napáchnuť. Balkón oproti pódiu bol premenený na čestnú lóžu, ktorej dominoval masívny orechový bar. Ďalší bol dole na parkete. Z premietačovej kabíny a priľahlýchkancelárií získali vybúraním stien priestor pre kuchyňu a asi dvanásťstolov. Rekonštrukcia postihla aj vestibul. Barový pult bol do elka,tiahol sa do polovice haly po uhlopriečkach, a zakončoval ho impozantný kozub. Všade viseli fotky známych tvárí. Vrátane tých našich.
- Tááák, chlapci, čo si dáte?, - spustil ďakovnú reč Magorov bratranec. Od samej radosti bol opitý už pred začiatkom.
- Priniesol som vám niečo na vylepšenie nálady, - postavil na stôlfľašu slivovice. Dali sme si po jednom. Potom nás odtiahol na balkón,aby sme si vychutnali najslávnejšiu miestnu kapelu. Klub bol nabitý naprasknutie.
- Ideme na to?, - zareval namiesto pozdravu dlhovlasý spevák s čelenkou. Publikum nadšene zahučalo. Z reproduktorov sa začala valiť muzika. Bubeník lámal paličku za paličkou, gitaristi triasli hlavami tak, ako to vídavali v starých klipoch, spevák poskakoval po pódiu a robil grimasy. Počas jedného sóla sa rozbehol a do vlniaceho sa davu hodil rybičku. Zaskočené publikum sa mu rozostúpilo, a tak pristal na podlahe. V zápätí vyskočil a dral sa nazad k mikrofónu. Jednoznačne si týmto výkonom získal naše sympatie a prezývku „Gumkáč". Náhle sa odvážil na dlhší preslov.
- Kokoti, a teraz si dáme to, na čo všetci čakáte!
My štyria sme na rozdiel od besniaceho publika čakali, kedy Gumkáč& spol. ukončia svoje exhibície a nechajú nás zahrať a pokrstiťklub. V šialenom tempe spustili ďalší song. Dav jasal a spieval refrénspolu s kapelou. „Puf, macko, puf!" a „Pijeme len pivo, my sme správnichlapi"! sa ozývalo v celej sále. Najslávnejšia miestna kapela malaúspech.
Naše vystúpenie sme poňali rekreačne. Divákov sme nechali hlasovať, ktorú pesničku máme práve zahrať. Takáto hra sa im zjavne páčila. Posledných dvadsať minút už bolo ale v našej réžii. Teplota v sále stúpala. Zrazu sa začalo diať to, o čom sme doteraz iba čítali. Na pódium začali padať lístočky s telefónnymi číslami, malé plyšové psíčky a medvedíci - tiež s telefónnymi číslami, a - podprsenky. Asi prvýkrát v živote sme sa nestihli na konci vystúpenia pokloniť. Útek do šatne bol nevyhnutný.
Tam nás už čakal Gumkáč. V kresle chrápal so zaklonenou hlavou a zvieral dopitú fľašu bratrancovej slivovice.
- Hra-hrali ste ako malí bohovia! - prerušil svoj komatický stav. -T-to mu-musíme zapiť! - vykoktal ešte tri slová a opäť odpadol.Hľadisko revalo a pýtalo si prídavok.
- Ani bohovi, chaloši, urobia z nás fašírky, - protestoval Magor.
- Tie z nás budú, ak si nevezmeme suveníry a voľačo im ešte nezahráme, - prorokoval Jano.
- Dajme z tých nových, čo nepoznajú, a podľa situácie to ukončíme. Tak čo, ideme?
Po našom návrate sa skandované „ešte - ešte" premenilo na víťazoslávny rev rímskych légií. S obavami sme začali. Rev neutíchal a bolo jedno, čo práve hráme. Do refrénu sa na pódium vytackal Gumkáč a pokúšal sa o niečo, čo malo pripomínať tanec. Ukončil ho elegantne. Publiku vystrčil svoj potetovaný zadok a druhýkrát sa pokúsil o rybičku. Opäťneúspešne. Usúdili sme, že to najlepšie patrí na koniec a pozvali smevšetkých prítomných na pivo. Ďalší prídavok nebol potrebný.
