Pravidelné hrávania v plecháči, študentskej krčme na okraji centra, pre nás každý druhý piatok znamenalo na dlho jediné verejné vystupovanie. Pôvodne sme tam začali chodiť na pivo a loviť baby. V priebehu pár večerov sme sa po predĺženej záverečnej zblížili so zarasteným výčapníkom. Ako vysvitlo,Lojzo bol zároveň majiteľom a skvelým poslucháčom svojich hostí. Popri problémoch so zápočtami, prednáškami, internátnymi vrátnikmi či s nezohnateľnou študijnou literatúrou zaregistroval aj debaty našej štvorice. A húf báb, ktoré sa z Bourbon street presúvali práve sem výlučne v čase našej prítomnosti. Pochopil situáciu a ponúkol nám prvý honorár - pár peňazí na benzín a otvorený účet na bare. Dohoda znela na jedno skúšobné vystúpenie. Vraj, potom sa uvidí.
Bol to náš asi šiesty koncert v poradí a dali sme si záležať. Spokojné bolo nielen publikum, ktoré netušilo, že sa v ten večer publikom stane, ale predovšetkým Lojzo. Okrem toho, že sa mu muzika zapáčila, nestíhal nalievať. A tak sme sa stali prvou kmeňovou kapelou v Plecháči, prvou a jedinou, ktorá tam kedy dostala príležitosť.
Hrávali sme na aparáte zo skúšobne, žiadna sláva, ale svoj účel vždy splnil. Pre pódium bol vyčlenený jeden kút, z ktorého vypratali stoly a stoličky. Od skákajúceho minidavu nás oddeľovala iba pomyselná čiara, takže občas niektorý rozšantený tanečník vplával na naše teritórium. Ku koncu, keď sme zaraďovali obľúbené prevzaté kusy, okupovali mikrofón odvážlivé stvorenia s pohármi piva v rukách. Boli sme jeden priestor, jeden vesmír, jeden čas. Plecháč nám počas týchto piatkových vystúpení dával možnosť testovať reakcie na v závratnom tempe vznikajúci repertoár. S každou ďalšou show sme boli sebaistejší, dokonca sme začali vtipkovať s divákmi, ktorí sa premieňali na naše fanynky a fanúšikov, medzi jednotlivými kolami sme zisťovali, že zástupy našich priateľov na život, na muziku a na smrť rastú geometrickým radom, ktorý bol obmedzovaný iba kapacitou Plecháča. V piatok bol kráľom každý.
Jeden večer sem zablúdil Rado. Čierna kožená bunda, blonďavá hriva do pol chrbta a na očiach štýlové Ray Bany. Kedysi búchal vo veľmi slávnej kapele, ktorá po úspešných platniach a rokoch strávených na permanentnej šnúre neprežila zmenu vkusu národa. Z barových hraní ho neskôr vytiahol bývalý spoluhráč Lubenko. Rozbiehal vlastný muzikál a do novozakladanej produkčnej agentúry potreboval človeka. Vidina zaujímavej roboty a pravidelného príjmu pre Radovu rodinu a jej hladné krky spečatili dohodu. Všetko bolo v poriadku, pokiaľ Lubenko platil. Posledné mesiace v agentúre však Rado dostával peniaze veľmi sporadicky. Muzikálu sa darilo, Lubenkovmu novému Jeepu tiež. Po pol roku došla Radovi trpezlivosť a všetky úspory a zamestnal sa ako predavač v obchode s hudobnými nástrojmi. Príležitostne si privyrábal ako textár nádejných talentov, ktoré si u neho v obchode chodili obzerať svoje muzikantské sny. Môcť sa ich dotýkať aspoň na chvíľu...
Neskôr nám jeden takýto text - ako hovorí - takmer autobiografický - podaroval. Za jeho vznik treba údajne poďakovať Lubenkovi. Tu je:
Posledný náboj vystrelím
Bude to zločin zbabelý
Neviem však sám
Na koho mám
Namieriť zbraň
A strieľať
Pochopím až keď stlačím spúšť
Že pred sebou sa nedá ujsť
Končí sa dej
Aj tento deň
Náladu mám
Len strieľať
Jednou ranou skončím peklo
Už sa so mnou dlho vlieklo
Tvrdé K. O. jednou ranou
To mi možno vráti spánok
Zubatá bude spokojná
Možno si vezme práve mňa
A možno nie
Veď ten kto vie
Ten tasí kolt
A strieľa
Zdalo sa nám to až príliš depresívne, tak sme v štúdiu dopísali štyri riadky a zaklincovali ich tým krutým refrénom:
Možno že to vidím tmavo
Od rána však krútim hlavou
Nad tým všetkým čo ma dráždi
Stojím sám a smutný v daždi
Jednou ranou skončím peklo
Už sa so mnou dlho vlieklo
Tvrdé K. O. jednou ranou
To mi možno vráti spánok
Radove pivné sľuby z Plecháča sa začali meniť na skutky. Vďaka jeho kontaktom z muzikantských a muzikálových čias nás občas zahrali v rádiu, dokonca sme hosťovali na pár veľkých koncertoch. Pozícia predskokana vo vypredanej športovej hale nemusí byť vždy vďačná, ale šancí, ktoré sme potrebovali ako soľ, sme sa držali ako topiaci sa slamky. ONE 2 EIGHT brali na vedomie už aj novinári, moderátori a hudobní dramaturgovia si pýtali nové nahrávky pre poslucháčov, diár sa plnil termínmi vystúpení v kluboch blízkych i ďalekých, cestovali sme od severu na západ, ale aj na východ a na juh. Kolotoč sa roztočil. Aspoň tak sme si vysvetľovali potešiteľnú skutočnosť, že hrávame šesť - sedem kšeftov mesačne, honorár pokrýva viac ako benzín a nocľah, a chodí na nás vždy okolo stovky ľudí. Radovi sme časom prenechali funkciu managera a schopného vybavovača. Donútil nás šetriť peniaze na nahrávku tretieho singla, keďže vydavatelia si stále držali odstup. A urobil dobre. „Chrobák v hlave“ spravil v rádiách prievan a dostali sme zmluvu na tri albumy. Náš čas práve nadišiel.
A to sme pôvodne túto pesničku ani nemali v pláne nahrať.
