Ponuku účinkovať v televíznom Silvestri sme prijali z recesie. Pred tromi - štyrmi rokmi mal Rado denno-denne na tanieri svoju neschopnosť pretlačiť nás do niektorého z koncoročných predpolnočných programov. Teraz sme ho drbali za to, že v našom mene predbežne prijal ponuku jednej z televíznych staníc.
- Nakopať do riti je vás málo! - zúril.
- Dva týždne som ich naťahoval, že bez vášho súhlasu s nimi nemôžem podpísať zmluvu, a keď sa páni vrátia z dovoleniek, tak mi vynadajú za to, že je o nich záujem! Viete vôbec, čo chcete?! Ak to mám zrušiť, tak sa vytaste teraz!
Problém bol v tom, že sme mali - tak ako je to pri podobných monster produkciách zvykom - hrať na playback. Z troch pesničiek mala byť jedna naša, ďalšou v poradí jedno legendárne tango s novým - vraj humorným - textom. Do tretice sme mali poskakovať a otvárať papuľky do kamery v rámci finálneho mixu šlágrov - takisto so silvestrovskými veršíkmi - spolu s ostatnými stars večera. Podľa dodaného výrobného plánu nám príprava, nahrávacie štúdio, nácviky, generálka a samotné nakrúcanie mali - s drobnými prestávkami prestávkami - zobrať zo života skoro tri týždne. Spočítané a podčiarknuté: naše predstavy o živote boli úplne iné. Magor vyhlásil, že do toho pôjde jedine pod podmienkou, že honorár za tento cirkus demonštratívne venujeme na charitu.
- Nech majú z tejto somariny radosť aspoň kaliky. Debila budem robiť opitému národu jedine zadarmo, - uzavrel. Jeho argumenty nás motivovali k jednomyseľnému hlasovaniu a Rado mohol pokojne podpísať zmluvu a začať čarovať s termínmi v našich diároch na dané obdobie.
Nás zatiaľ čakala povinná séria s novým singlom a klipom. Štyri opálené, morskými vetrami práve došľahané tváre popri rozprávaní o muzike opisovali zážitky slastného dovolenkového ničnerobenia, a nebyť Fešákovej zázračnej výrečnosti, asi by sa dostali na povrch skutočné historky našej bulharskej pánskej jazdy.
Vybrali sme si málo frekventované mestečko až pri tureckých hraniciach v túžbe po súkromí v nádeji, že okrem nás štyroch sa tam iní našinci vyskytovať nebudú. Predpoklad to bol správny, a tak prvá polovica dovolenky plynula voľným tempom - víno, pizza, broskyne, bahnenie na lehátkach na pláži, večerný západ slnka pri fľaške mastiky a kartách v prútených kreslách na terase bungalova, vzdialený hukot nočných barov a diskoték, jazyková bariéra a svätý pokoj. Komplikácie nastali pár dní pred odchodom. Vlastne - priviezli sa stopom. A pre istotu obsadili rovno susedný bungalov. Boli dve a hovorili rečou nášho kmeňa. Danka a Janka.
K moru vyrazili spolu s frajermi. Ale tak ako to už býva, počas zdĺhavého stopu sa niekde uprostred Rumunska pohádali. Napálené a stopárskym slnkom opálené zanechali svoje polovičky ich osudu a pokračovali na juh. O to radostnejšie bolo ich zistenie, že tým vyhrali v tombole prvú cenu. Až tak hlboko sme v ich očiach v to ráno klesli. Alebo stúpli?
- No to je náhodička! Čaute, chalani, môžeme sa s vami odfotiť? Inak nám nik neuverí, že sme boli na dovolenke susedia.
Obe v bikinách, bez toho, že by čakali čo i len náznak protestu nám vpochodovali do raňajok na terase. Štíhla dlhovlasá modrooká blondína mi sadla na kolená. O niečo nižšia, na krátko pristrihnutá bruneta si k mačacím očiam priložila foťák. Po pár záberoch si úlohy vymenili. Čierna sa hodila do náručia Janovi, o obrazový materiál sa starala tá prvá. Zúfalé ženy robia zúfalé pokusy.
Celé ranné fotenie netrvalo dlhšie ako dve minúty. Rozospatí a zhypnotizovaní sme sa zmohli na slovo až v momente, keď si vypýtali oheň.
- Ja sa po smrti nechám fakt spopolniť! - ujal sa slova Magor. - To je jediná istota súkromia na tejto planéte, chaloši. Zamyslite sa nad tým aj vy. Taká hromadná rituálna kremácia nám zaručí večnú slávu a svätý pokoj. Teda, pokiaľ nám nepostavia pomník. A to im teda zakážeme! - pokračoval. Momentálne sme minimálne Karol a ja mali záujem viac o prítomnosť ako o farebnú hudbu budúcnosti.
- A to do sveta len takto samé? - nadväzovali sme konverzáciu.
Lúčenie prebehlo tak ako malo, cesta na rodnú hrudu tiež. Po príjazde sme sa stretli s Radom, ktorý nás informoval o televíznom Silvestri. Ale to som už spomínal.
Kým sme jazdili po rádiách s aktuálnym singlom, Rado organizoval našu účasť na výrobe spomínanej TV show. A nebolo mu čo závidieť. Keď sme mohli my, nebolo voľné štúdio. Keď sme sa v ňom už konečne ocitli, ochorel zvukár. Nadväzujúce termíny sa tým pádom nechtiac museli podriaďovať danému stavu. Rado od nás za svoje výkony dostal čestný titul „telefonista roka“. Myslíme si, že zaslúžene.
Tri týždne po návrate z dovolenky sme boli opäť v známom kolotoči. Na poslednú októbrovú sobotu pripadol prvý silvestrovský deň. Ten televízny.
Nahliadnuc do výrobného plánu sme ešte pred generálkou a prvou ostrou pochopili, že štvorhodinový program sa môže vyrábať aj štyri dni. Asi štyristočlenné komparzové publikum každého veku a pohlavia tlieskalo, vrieskalo, pískalo, robilo vlny - jednoducho - zabávalo sa - podľa scenára a režisérových predstáv. V programe okrem účinkujúcich, ktorí sa tým živia, spievali aj telerosničky, moderátori, reportéri, športoví komentátori a možno aj sám riaditeľ.
Márne sme dúfali, že naše tri čísla zvládneme za dve hodiny. Točilo sa na preskáčku a kvôli hlavným hviezdam zo zahraničia sa ako prvé do poradia dostali polnočný prípitok a záverečná all-stars klaňačka spolu s pesničkou. Po šiestom opakovaní režisér spokojne ohlásil fajčpauzu. Vraj, keď strihne tretiu a piatu verziu finále, bude to mať tie pravé grády.
Asi päťstovka fajčiarov zablokovala parkovisko pred kulturákom. Šťastnejšia menšina sa ocitla v bare pri káve. Odvážnejší si zapálili priamo na chodbách. Diváci, herci, speváci, tanečníci, rosničky moderátori, kameramani, technici, osvetľovači, kulisári - každý z nás potreboval zrelaxovať. Musel to byť hustý dym, pretože zrazu sa prihúkali dve požiarne autá. Avízo dostali od iniciatívnych susedov. Nedorozumenie sa vysvetlilo okamžite, pre istotu však veliteľ zásahu ponechal jedno vozidlo aj s posádkou pri kulturáku.
- Pri toľkých fajčiaroch si nemôžete byť nikdy istí... - trval na svojom.
