Pri zvyšovaní peňažnej zásoby môžu ako dôsledok nastať dva javy – zvýšenie cien, a umelé zvýšenie reálneho rastu ekonomiky (obyčajne sú pozorovateľné oba). Že viac nekrytých peňazí v hospodárstve znamená zníženie kúpnej sily každej koruny je jasné a priori. Zvýšenie cien navyše redistribuuje bohatstvo od držiteľov 'starých' peňazí k firmám, ktoré sa k 'novým' peniazom dostanú ako prvé (väčšinou vládne zákazky). Klasické poňatie "prehrievania" sa tak právom sústreďuje na problém rastu cien. Toto chápanie však nevie vysvetliť vyšší reálny rast HDP, sprievodný problém číslo dva. Ten je jadrom "prehrievania" v poňatí Rakúskej teórie hospodárskeho cyklu.
Prvé pravidlo ekonómov hovorí, že nič nie je zadarmo. Tak je to aj so zdravým ekonomickým rastom, ako aj rastom indukovaným pôžičkovou expanziou (zvyšovaním menovej zásoby). Nevyhnutným predpokladom rastu životnej úrovne sú vždy iba úspory a produktívne investície. Ak však investujeme do kapitálu viac ako predtým, pretože nás k tomu vedú umelo nízke úrokové miery určované centrálnou bankou, znamená to okrem nižšej súčasnej spotreby a časového predlžovanie produkcie firiem aj menej sporiteľov ochotných ponúkať svoje peniaze (za nízky úrok), a zároveň viac požičiavajúcich si žiadajúcich pôžičky (za nízky úrok). Národná banka takto vzniknutý nedostatok peňazí musí riešiť zvyšovaním menovej zásoby. Trh sa potom musí pasovať s milným signálom o dostupnosti úspor a dlhšej časovej preferencii spotrebiteľov (nízky úrok „znehodnocuje“ prítomnosť). Takto vzniknuté nadmerné dlhodobé investície za podmienok nedostatku úspor nevyhnutne vedú k tzv. bublinám a následnému relatívnemu poklesu produkcie. Časová diskoordinácia menej-úspor-viac-investícií je udržateľná, iba ak úroková expanzia pokračuje čoraz rýchlejším tempom spôsobujúc hyperinfláciu (pôžička vzniknutá tlačením peňazí jednoducho v dlhodobej perspektíve nemôže byť schodnou náhradou za skutočné sporenie). Čím dlhšie pôžičková expanzia pokračuje, tým horšie sú následky jej pokračovania i zastavenia.
Ak máme teda hodnotiť údajné prehrievanie slovenskej ekonomiky, treba sa pozrieť hlavne na rast menovej zásoby, rast cien ako aj celého hospodárstva. Inflácia bola tento rok asi 3.5%, reálny rast HDP asi 5.5%. Rast likvidných peňazí (M1) však až 20.9%, čo bolo takmer dva krát viac ako v oveľa viac inflačných rokoch 2003 a 2004. Podobný trend možno sledovať aj v agregátoch M2 a M3. Je teda dosť pravdepodobné, že slovenská ekonomika sa naozaj prehrieva - nie len rastom dopytu a cien, ale aj v zmysle rastu produkcie. Je tomu tak dôsledkom škodlivej laxnej monetárnej politiky Národnej banky. Vo všeobecnosti žiadne nové nekryté peniaze ekonomike neprospievajú - práve naopak - zvyšujú ceny, a spôsobujú umelý neudržateľný rast odvetví po ktorých v skutočnosti nie je dopyt.
Pozn.: V článku boli použité údaje o raste spotrebiteľských cien zo Štatistického úradu a o raste menovej zásoby zo stránky Národnej banky Slovenska.
Pozn. 2: "Neprehrievaná" ekonomika samozrejme predpokladá aj odstránenie deficitu verejných financií, ktorý, podobne ako nízke úroky, vládny nákup dlhopisov, či zníženie povinných rezerv bankám, predstavuje nárast objemu peňazí - likvidného prostriedku výmeny - v hospodárstve.
PS: Autor sa dobrovoľne priznáva, že len sa len tak tvári, že problematike plne rozumie.
