Herci sa nechápavo a zdesene pozerajú na hľadisko. "To čo je?", vraví jeden. "To oni nám budú hrať??", vraví druhá. Čakajú. Na hru divákov.
...
Niektorí majú v ruke program, iní sa rozprávajú so svojimi druhými polovičkami (polovička-polovička, polovička reality, polovička Pravdy). Troška sa sťažujú, že čo to je za móresy. (Výhodou hry je, že hercom zo začiatku stačí napodobňovať divákov, ktorí nevedia, ako hra začína. Ako keď sa deti doťahujú.) A potom už niečo na štýl Ionesca, alebo Becketta, ale stále s filozofickými narážkami mne vlastnými, to ešte musím domyslieť..
Končiť by to mohlo nejakou recepciou, spálením opony, podaním rúk, svatbou zástupcov hercov a divákov (ako vo Winnetuovi), alebo výmenou dresov.
Poučenie: Kde je hranica medzi životom a príbehom, medzi hercami a divákmi? Čo nastane, ak medzi týmito dvoma svetmi padne opona? (Otázky ako poučenie, to je dobré nie?)
Žánrové zaradenie: existencializmus, absurdita, realita, (seba-)reflexia, jin-jang, relativita
Príbuzné filmy: Stranger Than Fiction (2006), Big Fish (2003), The Truman Show (1998)
PS: Q: Prečo divák na hokeji, ktorý sa vidí na obrazovke, kýva na obrazovku a nie do kamery? Je to skôr preto, lebo sa chce vidieť, alebo preto, že nevidí kameru?