Neprestávaj žasnúť...

Ako blúdime, hľadáme, beháme, zbierame, budujeme, ničíme, ľúbime, ubližujeme, papáme, kričíme, rozprávame, učíme sa a tvárime, že všetko vieme, a pritom ani nevieme, ako sa v tomto kolobehu rozmanitých činností dostávame do víru stereotypu. A nudíme sa. Lebo nevieme, čo so sebou. Sme takí kuul a úžasní, nabití informáciami a ak naša šedá mozgová nejakou vedomosťou náhodou nedisponuje, s istotou vieme, že všetko je na webe... a tak sa z nás stáva niečo strašne...čudné... (? neviem, či je to vhodné slovo... myslím, že nie je takého výrazu, ktorý by to vystihol.)

Lebo už nevieme objavovať. Nehladíme už na okolie vypúlenými očami a nežasneme nad banálnymi vecami, ktoré dávajú životu pestrosť. Nežasneme nad krásnym, nevzrušuje nás už ani to zlé. Všetko to berieme s akousi samozrejmosťou. Neprekvapí nás už ani teória relativity, umelé oplodnenie hrošice, ani štvrťka mozgu napichnutá na nejakom nástroji. Nie je nám cudzie súkromie iných a baví nás utrpenie. Či už cudzie, alebo utápanie sa v našom vlastnom.

Je to hlúpe. Preto mi občas lezú ľudia na nervy. Preto mám rada malé deti. A čím som staršia, tým viac ich zbožňujem. Pre ich veľké zvedavé očká, roztomilo naivné otázky a odhodlanie spoznať svet. A pre ich nezameniteľnú schopnosť žasnúť. Ten šokovaný výraz tváre, pootvorené ústa, po brade stekajúca slinka. *))

Žasnem, keď dieťa žasne, a cítim sa dosť zvláštne, keď banda deciek z prvého stupňa základky vedie inteligentnejší rozhovor ako ja s kamoškou. Darmo, na debatu s jemným nádychom infantilného humoru treba asi dospieť... *))