V živote to chodí všelijako, ale hlavne pestro. Každý deň človek zažije mnoho vecí, príhod a udalostí. Jedného dňa pred viac ako trinástimi rokmi som sa oženil. Náš vzťah trval takmer desať rokov a potom sa rozpadol. Dôvody nie sú v tejto chvíli podstatné, ale niečo iné, čo nasledovalo potom.
Po istej dobe vákua bez blízkej osoby, som začal pociťovať abstinenčné príznaky vo forme chýbajúceho protipólu, druhej ruky, radcu, blízkeho priateľa, bútľavej vŕby, skrátka dievky do voza aj do koča. Nie som z panskej rodiny, ani majiteľom grófstva a dokonca ani koča. Vedel som, koho hľadám, ako by mal vypadať obraz prenesený z mojej mysli do reálneho sveta, len som nevedel, kde ho hľadať. Nemal som teenagerský vek, diskotéky som preskákal pred x rokmi, nepil som, nechodil po baroch a nemienil som oslovovať niekoho na ulici a požiadať o rande. V pracovnej oblasti som riešil veci pracovné a súkromie som do toho neplietol.
A tak jedného dňa, inšpirovaný ľuďmi z mojej blízkosti, hoci v pochybnostiach o správnosti môjho kroku som sa rozhodol zamieriť na internet a v duchu horeuvedeného filmu nájsť obrátené písmeno " L " od slovíčka láska. Ocitol som sa vo virtuálnom svete reálnych ľudí vystupujúcich anonymne pod nejakým " nickom " a začal sa s ním zoznamovať.
Prečítal som pár inzerátov a reagoval na ne bez nejakého zjavného úspechu. Našiel som na nete mnoho zlomených srdiečok a ľudí, ktorí neverili, že ešte niekedy vyjde slnko. Nevzdával som sa svetlejších zajtrajškov a pokračoval v pátraní po mojej " L ". Z časového hľadiska to začínalo byť dosť náročné. Rovnako ako vo filme, aj ja som si nachádzal v pošte došlé maily. Po jednom som ich otváral a hľadal som niečo, čo by ma oslovilo, resp.niekoho. Bezúspešne. Nie, že by som bol nejako náročný, len som hľadal to " pravé orechové ". Zatiaľ som však nenachádzal toho, koho som hľadal.
Poučený z " krízového vývoja " danej situácie som dostal nápad umiestniť inzerát o svojej maličkosti na internete. Uviedol som pravdivo všetky údaje, vyplnil priložený dotazník a stlačil " enter ". Nasledujúce dni som dostal odpoveď od mnohých internetovaniachtivých chatujúcich.
Po takmer dvojročnom pátraní a pár zoznámeniach na skle svojho počítača som bol rozhodnutý ukončiť svoje pátranie s neúspešným koncom, keď tu zrazu...
...Na ikone mi blikal došlý mail, ako mnohokrát predtým. Rutinným spôsobom som ho otvoril a začal čítať písmená poukladané do viet v takej podobe, ako by som ich bol písal osobne. Potešil som sa iskierke, ktorá ma hriala pri srdci zo štýlu tejto správy. Hoc som čítal informácie z obrazovky, mal som pocit, akoby som svoj objav na dráte odniekiaľ poznal.
Naša vzájomná komunikácia prešla do každodenného písania otázok a odpovedí, hádaniek a slovných hračiek, metafor, pohľadov na svet, život, deti, prácu, rodinu... Každý deň som sa tešil na správu od Neznámej, ktorá opätovala moje nekonečné otázky. Som od prírody zvedavý tvor a tak som ich sypal ako z rukáva. Vlastne mi padali odniekiaľ z hornej lišty monitora. Bolo to veľmi dobrodružné a táto rozprávka v realite ma vtiahla naplno do deja. Stal som sa detektívom Orieškom a Sherlockom Holmesom v pátraní a spoznávaní všetkých tajov tohoto prípadu v priamom prenose.
Viete, v tomto spoznávaní vlastne ide o opačný postup. Najprv človek spozná, tam niekde na druhej strane pisateľa mailov zvnútra, dozvie sa o jeho postojoch, názoroch, starostiach a radostiach dňa všedného, aj tých ostatných a potom...
Nezaujiímal ma tento človiečik z pohľadu vzozrenia, nevidel som ho, vlastne ju, mal som len jej informácie, ktorým som mohol alebo nemohol veriť. Veril som.
Po nejakom čase som nemohol odolať pokušeniu stretnúť sa osobne. Stretli sme sa pred viac ako dvoma rokmi v reštaurácii a oslávili spoločne moje meniny. Debatovali sme spolu asi štyri hodiny a čas nám doslova uletel. Mal som pocit, že sa poznáme tisíc rokov, ak nie viac. Možno sme sa stretli niekedy v minulom živote, tak dobre sme si rozumeli.
Až tak dobre, že o týždeň máme spolu svadbu. A ja mám v tento deň opäť meniny :-))
...o tom ako to bolo medzi tým, snáď niekedy nabudúce.
