Azda jediný vzťah, ktorý nemožno zmazať je vzťah matka - dieťa. Matka sa môže hnevať na svoje deti, ale vždy bude ňou nadosmrti, lebo nosila svoje dieťa pod srdcom. Môže sa na neho hnevať, môže ho karhať, potrestať alebo sa s ním nestretávať, ale jednoducho nemôže nikdy tvrdiť " už nie si viac moje dieťa ". Môže to povedať, ale nebude to nikdy pravda.
Vzťah otca a dieťaťa nie je taký jednoznačný, ani taký spätý ako v predchádzajúcom prípade. Otec by mohol byť sebelepší, napriek tomu nedokáže svoje dieťa porodiť. Teda aspoň zatiaľ nie. Našťastie. Všelijakých pokusov na poli klonovania máme za sebou viacero, len dúfam, že táto parketa ostane v doméne ženy.
Kdesi tu na blogu som čítal o obavách budúcich mladomanželov o správnosti svojho kroku. Človekom lomcujú obavy o trvácnosť vzťahu a aj keď sú veci potvrdené na papieri, neznamenajú žiadny certifikát kvality ISO 9002, ba dokonca ani 2002. Recept na šťastie si jednoducho treba zaslúžit. Ale ako to dosiahnuť, aby to bolo naveky ? Ako zabezpečiť trvácnosť nejakého vzťahu ?
Pre porovnanie sa pozrieme na motoristu " zanietenca ". Náš pán Car z Horných Motoroviec si kúpil pred tridsiatimipiatimi rokmi Škodu 1000. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad a po prvom prevezení ešte viac. Dokázal počúvať celé hodiny švehol jej ventilov pod kapotou, pravidelne dolieval olej, garážoval, počas zimy jazdil len v nevyhnutných prípadoch a pravidelne sa staral o bezchybný lak na kapote. Všetci jeho rovesníci sa po tých všetkých rokoch s údivom pozerali na " nestarnúcu lásku " pána Cara. Náš pán motorista si však svojou starostlivosťou o milovanú Škodu 1000 zaslúžil úctu a obdiv svojich spolumotoristov z Horných Motoroviec. Niet divu, že si vyslúžil čestné miesto na miestnej základnej škole, kde začal vyučovať predmet " Môj vzťah k motorom ". A učí tam dodnes.
Vo svete šťastných manželstiev figuruje na popredných priečkach náš dlhoročný, úspešný reprezentant. Opýtali sme sa preto pána Láskavého na jeho recept na šťastný partnerský zväzok. S pani Láskavou sa spoznali pred deväťdesiatdeviatimi rokmi na pieskovisku v rodnej obci Pokorná nad Prácou. Pán Láskavý, vtedy ešte ako škôlkár pomáhal svojej budúcej nastávajúcej o niekoľko desaťročí neskôr s nosením vody na " stavbu pieskového chleba ", ktorý vtedy spoločne " upiekli ". Bolo to ich spoločné dielko a mali z neho veľkú radosť. Po vychodení " prvej ľudovej " sa pán Láskavý presťahoval do vzdialeného mestečka Odluka pri Spomienkach, kde navštevoval miestnu školu, ale v spomienkach sa často vracal k svojej kamarátke z Pokornej nad Prácou. Medzitým obaja vyštudovali strednú školu a stretli sa na štúdiách v Hladnom Meste. V tomto ich dočasnom bydlisku panovali medzi ľuďmi nie dobré vzťahy. Závisť, klamstvo, ohováranie, neúcta, namyslenosť, mamon a mnohé iné neduhy tohoto mesta priamo pôsobili na náš mladý študujúci pár.Napriek všetkému trávili voľné chvíle veselými radovánkami mladosti, zakladaním herbárov, návštevou okolitej prírody a pamiatok, hrou na flaute a po večeroch chodievali do knižnice, kde čítali diela velikánov, ktoré sa priamo vlievali do ich žíl ako životodarná miazga. Vždy boli ochotní pomáhať trpiacim, ktorí to potrebovali. Nikdy pri tom nemysleli na seba, z celého srdca sa usilovali pomôcť tomu, kto to v tej chvíli potreboval. Mali veľmi radi deti a chodili pre ne hrať divadlo do susedného mesta Úsmev. Od tých čias tam trávili čoraz viac voľných chvíľ a rozhodli sa po skončení školy uchádzať o voľné miesta v tomto malebnom mestečku. Pán Láskavý si našiel miesto vrchného radcu, nakoľko to bol trpezlivý, rozvážny, pokojný, skromný a nenáročný muž. Pre tieto vlastnosti si ho občania sami zvolili na tento post. Jeho, v tom čase už vyvolená, pôsobila v neďalekom " centre výchovy ku šťastnému životu " a mala kumulovanú funkciu bútľavej vŕby, chlácholivej kamarátky, srdečnej a šikovnej hostiteľky, zmierlivej sprostredkovateľky, veselej spoločníčky a odpúšťajúcej vychovávateľky.
Pred osemdesiatimiôsmymi rokmi požiadal pán Láskavý svoju vyvolenú nielen o jej ruku, ale hlavne o jej srdce. Vďaka jeho dobrote, ochote pomôcť v každej situácii a pokiaľ možno za každých okolností si jej lásku získal dodneška. Nikdy však neprestal pracovať na pestovaní vzťahu a odstraňovaní svojich chýb.
Vynaložená námaha za roky sťastného manželsva, bola podľa jeho slov " prechádzkou nádhernou záhradou života, kedy bolo potrebné pravidelne vyplieť burinu, aby nebránila krásnym rastlinkám v raste "
Do vyrastenia, priatelia...
