Nepotreboval som klopať, ani zvoniť. Dvere boli otvorené. Vždy sú otvorené a nedajú sa zamknúť. Pravdepodobne sa ani nikdy zamknúť nedali, lebo hore dolu nimi behajú deti. Veľa detí. Celý kŕdeľ. Jedenásť. To číslo nemusí byť konečné.
Bavil som sa s rodičmi jedenástich detí. Vyzerajú všetci šťastne, aj so starou mamou. On pracuje. Ona sa stará o deti. Deti od najmenšieho asi ročného, až po šesťnásť-sedemnásť ročné dievčatá.
Pýtam sa kde chodí do školy. " Za krajčírku ". Z vrecka vyťahuje opis vysvedčenia. Až na slovenčinu všetko jednotky. Usmieva sa. Stále. Všetci sa usmievajú. Stoja voči mne v polkruhu. Nemám pre nich žiadnu sladkosť. Stojím tam len s otvoreným srdcom. Nevidím špinu, nevšímam si neporiadok a necítim ani kyslastý zápach v ovzduší.
Vidím len tie detské hravé očká, ktoré sa uprene pozerajú na mňa. Dvadsaťštyri detských očí. Tmavých ako tma v našej kuchyni. Tí ľudia majú teraz oblečenú inú farbu kože. Ich telesný obal je teraz ich dočasným príbytkom. Až do smrti. Potom sa môžu presťahovať do iného tela. Možno.
Deti džavocú jedno cez druhé aké mali známky. Ako sa volajú. Čo majú radi. Cítia, že sa na ne nepozerám zvrchu. Iba trošku zhora lebo som vyšší od nich. Srandujeme. Smejeme sa spolu. Nie sú zvyknutí na to, že sa k nim niekto tak správa. Cítim, že si to vážia. Snažím sa srandovať s každým človekom. Smiech je zdravý. Nech sme zdraví všetci.
Tá prirodzenosť a spontánnosť je u nich vrodená. Ujo, ujo, ujo... Milión otázok. Medzi nimi malé kučeravé dieťa. Nemám fotoaparát. Nabudúce si vezmem. Ak nezabudnem.
A potom ich uvidíte...
Medzitým rozmýšľam nahlas. Vybral som si sám svoju farbu, tvár, postavu ? Alebo som dostal telesnú schránku, ktorá bola toho času na sklade ? Určite áno. Dostal som bielu... Oni nie. A napriek tomu tu žijú s nami lebo ich sem Niekto poslal, ... rovnako ako mňa, aby som Vám o tom napísal.
