V miestnosti sedelo asi päťdesiat rodičov a starých rodičov a bokom od nás všetci protagonisti. Vekové zloženie od štyroch do štrnástich rokov. Chlapci, ale hlavne dievčatá boli hrdinovia jednotlivých príbehov, ktoré si spoločne pod vedením pani učiteľky nacvičili. Spoznal som medzi chlapcami spolužiaka nášho najmladšieho syna, ktorý bol voľakedy veľmi nesmelý. Dnes bez problémov recitoval pred publikom. Úplne sa zmenil.
Rovnako sa menili aj tváre nás divákov. Rozhliadol som sa po miestnosti a na tvárach vládol pokoj a nad všetkým dominoval úsmev. Úsmev mám, otcov, starých rodičov, hercov, pani učiteľky. Malý herci dávali do vystúpenia svoje prídavky vo forme " Mami, mám zalepenú ruku (od lízatka)...", čo robilo celé vystúpenie bezprostredným. Práve bezstarostnosť a hravosť detí nás v tej chvíli oblievala blahom. Deti si pekne pomáhali, keď zabudli rolu, šepkali si text a tešili sa zo spoločného dielka. Tlieskali sme pri každej básni a riekanke a povzbudzovali ich hrejivými pohľadmi z hľadiska. K malým prešľapom sme boli zhovievaví a sústredili sa na ich radosť z hry. Po predstavení sme sa poďakovali hercom aj pani učiteľke.
S hrejivým pocitom a s úsmevom na tvári som odchádzal na jedno pracovné stretnutie, ktoré som mal po predstavení ešte dohodnuté. Celý natešený, pozabudnúc na to, že už nie som vo svete bezstarostných detí som vkročil na jednanie. Mal som pocit, ako keby tá nálada ostala niekde hlboko vo mne. Videl som ju všade kam som sa pozrel. A tak zo srdca vravím okolosediacim obchodným partnerom. " Toľko hodín a Vy ste napriek tomu takí veselí. " Dostal som však odpoveď: " To nie je úsmev, to je kŕč. "...tri bodky
Ako dopadlo obchodné stretnutie ? Po pár mojich pokusoch preniesť dobrú náladu z vystúpenia a pár "odpovediach v podobnom duchu" sme zastali na bode nula celá nič. Nevadí,povedal som si. Po odchode z kancelárie som sa v myšlienkach vracal k predstaveniu. Mal som pocit ako po návšteve divadla. Skrátka super.
Nastúpil som do výťahu a odišiel. Nasadám do auta. Vtom z budovy vychádza uponáhľaným krokom pán, ktorý sedel na rokovaní oproti mne. Vystupujem z auta a idem mu naproti. Vraví mi: " Mal som Vás v tomto bode na rokovaní podporiť, zdali ste sa mi taký veselý, ale nechcel som, keď kolega nemal náladu."
" V poriadku, som rád, že ste prišli." Vymenili sme si vizitky a dohodli si ďalšie stretnutie. Zdá sa, že partnera sediaceho oproti mne sa podarilo nakaziť dobrou náladou. Napriek tomu, že sme boli obaja od rána na nohách. Jeho kolegovi tak ostal namiesto úsmevu iba kŕč.
A ja sa radšej smejem ako kŕčim :-))
