Na úvod všetkých potrebných vybavovačiek sme ešte zašli do práce za jeho sestrou, s ktorou si, ako často hovoril, najlepšie rozumel.Oni sa rozprávali pred bránou jej podniku a ja som stál obďaleč.Zase tie slzy na obidvoch tvárach a mne iba hlasnejšie zavolala, že iba nedávno mu tie osobné doklady vybavovala... Na úradoch, tam bol Emil ako doma.Všetci poznali známu firmu a On pozal ich.Chodili sme z dverí do dverí a ja som iba platil poplatky.Raz taký kolok, potom zas iný a potom ešte iný a...nakoniec sme vybavili aj doklady nato, aby Emilovi dali sociálnu podporu, lebo v base pracoval a tak má podľa takého a takého zákona na všetko nárok a musia mu preplatiť aj jeden mesiac so spätnou platnosťou... Oni by mu to dali včas, ale nemal osobné doklady a nevedeli, kde sa trvale zdržuje a... Všetci mali svoju pravdu, ale Emil vedel presne čo chce a ako to dosiahne.Ja som mu iba robil doprovod, platil poplatky a...učil som sa ako sa to má po úradoch obracať.Celkom dobrá škola...a takmer zadarmo.Vybavili sme aj zmenu adresy, kde majú posielať všetku úradnú poštu a samozrejme, a to bolo najdôležitejšie, kde majú posielať sociálne dávky, až to bude odbyrokratizované.To bolo naozaj dôležité.Najneskôr do dvoch mesiacov mu mali poslať sociálne dávky za dva mesiace do Prešova vo výške niečo cez 7000 korún slovenských.,,No vidíš, buchol som ho chlapský do pŕs, a ty že nemáš peniaze?!" Rýchlo ma uzemnil a povedal so smútkom v očiach, že to nie je ešte také jednodché.Pre osobné doklady musí prícestovať znovu do tohto okresného mesta asi o 3 týždne a na to nemá peniaze...Ukľudnil som ho, že ho znovu doveziem a nevyhnutné výdavky uhradím.Odpoveďou bol prísľub, že mi to všetko poctivo vráti, keď dostane tie sociálne dávky.Potom tam nastal ešte ďalší problém, že sa musí raz za mesiac, či dva hlásiť na úrade práce atď.Aj teraz mu spadol kameň zo srdca, keď som mu prisľúbil, že ho tu znovu doveziem, alebo mu dám peniaze na cestu autobusom.Mali sme za sebou krásny deň a šťastní sme sa vrátili do Prešova.Do tretieho najväčšieho mesta SR, ktoré si Emil, zdá sa, že nie náhodou, zvolil za svoje prechodné bydlisko.Mesto Prešov môže byť hrdé, Emil s ním bol zatiaľ spokojný.Mal síce nejaké menšie výhrady, ale...dohodli sme sa, že ono sa to časom poddá.
Jednoducho Emil - pokračovanie 3
Zastavili auto pred ich domom.Bol to pekný štýlový domček a na dvore letná kuchyňa na spôsob drevenice.Dom mal svoje roky, ale všetko stále vzorne udržiavané.Vstúpili sme do miestnosti.Vládlo tam pritmie a pri peci sedela útla prešedivelá životom skúšaná žena a modlila sa ruženec.Syn matku pozdravil, pobozkal na obidve líca a mierne objal.Podaroval jej dezert, čo sme cestou kúpili a potom ma predstavil.Mamičke sa v očiach zaleskli slzy, vyboskávala ma na obidve strany a urobila mi na čelo krížiček.Bol som trochu, no..., dosť zaskočený.Takéto privítanie by som od človeka, ktorý o mne nič nevie a vidí ma prvýkrát v živote nečakal.Emil tiež nebo celkom v svojej koži.Povedal mame, že si zoberie nejaké oblečenie, lebo mu pomáham nájsť si prácu...Odišiel do prednej izby pre to oblečenie a mamka, tak ju oslovoval najčastejšie, za ním zavolala, aby nebral ten oblek čo je v skrini...Potom sa otočila ku mne a iba pre mňa povedala, že ten oblek má pripravený do jeho truhly, lebo čaká, že pri tomto spôsobe života jej ho raz dovezú domov mŕtveho.Pri tých slovách jej slzy zaliali oči a iba so vzlykaním povedala, že to by sa nebolo stalo, keby žil otec...Medzitým sa vrátil Emil s nejakými vecami
