Jednoducho Emil

Možno čakal nejaké peniaze. Možno dúfal, že ho niekto povzbudí. Možno chcel aby mu dali nejakú mincu s lásky a možno... túžil, aby mu dal aspoň niekto korunu s láskavým slovom a tolerantným porozumením. Ušlo sa mu asi zo všetkého trochu. Ba dostal aj viac. Niektorí mu vyčítali, prečo taký zdravý chlap nepracuje, ale žobre... Aj ja som vychádzal z chrámu. Naše oči sa na okamih stretli. Chcel som pokračovať v ceste, ale v momente, keď moja ruka uchytila kľučku dverí, moje ústa vyslovili vetu: ,,Ste hladný?“ ,,Dnes som ešte nič nejedol.“ ,,Pozývam vás na raňajky. Ja som Michal.“ ,,Emil.“ Podali sme si ruky a vykročili do chladného dňa smerom k najbližšiemu rýchlemu občerstveniu. Vstúpili sme a mne preblyslo hlavou, či si dá kompletné menu, alebo mu postačí nejaká polievka s rožkom. Finančne aj odhodlaním som počítal s každou alternatívou. Nesklamal ma. Dal si kompletné menu. Možno ma takto odhadol, alebo si povedal, že teraz, alebo nikdy... Sadli sme si k stolu a jedli. Ja polievku s rožkom a On, kompletné menu. Som komunikatívny typ človeka a tak som začal rozhovor. Spočiatku mu to išlo ako v lete na saniach, ale za chvíľu sme meľdovali jedná radosť. Výborný chlap, pomyslel som si.Vzápätí som sa prichytil pri podvedomej otázke, ako mohol takto dopadnúť? Dojedli sme a vyšli vonku.Opäť poďakoval za raňajky.Raňajky? Veď to bol kompletný obed a matne si spomínam,že som k tomu bral pre neho aj pivo.Je to už dosť dávno.Začalo to asi v skorej jari roku 2001.Išli sme mestom a rozprávali sa o kadečom.Nič konkrétne a nič osobné. Z reči do reči, o živote. Prešli sme mestom a ja som si všimol, že Emilovi občas padne slza z oka, oko to už býva, keď je chladnejšie a fúka vietor a ... keď v pohnutí mysle občas padne slza z očú.Na veľkej križovatke sme sa museli rozlúčiť.Bola nám v tom studenom vetre obom zima a obaja sme akosi inštiktívne cítili, že v ten deň toho už bolo pre oboch dosť.Čoho vlastne bolo dosť? Dosť reči, dosť citov...dosť zimy, alebo ešte niečoho, čo sa nedalo pomenovať? Podali sme si ruky a ja som prešiel na zelenú na druhú stranu krížovatky smerom domov.Otočil som sa.Videl som ho ako tam stoji a pozerá sa zamnou.Chvíľu som stal a na najbližšiu zelenú som sa vrátil k nemu.Plakal.Mal slzami zmáčanú celú tvár...Cítil som ako mi vlhnú oči...Objal som ho a...A potom som už naozaj odišiel domov s poznámkou, že sa predsa v cerkvi (gréckokatolický kostol) vidíme každý deň. V nasledujúci deň sme sa dohodli na najbližšom stretnutí v jeho krčme.Musel mi to podrobne vysvetliť ako to nájdem.V treťom najväčšom meste Slovenska som býval asi deväť rokov a nemam vo zvyku vymetať krčmy.Horko ťažko mi to nakoniec vysvetlil a nechápal, ako môže jeden vysokoškolsky vzdelaný človek, dokonca podľa neho, celkom fajn chlap, neovládať takú základnú vec ako sa jemu javila znalosť umiestnenia krčiem v mieste môjho trvalého bydliska...Kritiku som s pochopením prijal, ale obligátnu vetu, že sa polepšim a v budúcosti... som nepovedal.