Záver telefonátu už jeho mamka nechápala, ale keď som jej v krátkosti vysvetlil, že je jej marnotratný syn v tých najlepšich rukách, hlas jej zaliali slzy a ja som už rozumel iba posledné slová:,,Chvála Pánu Bohu synu môj!" Asi to synu môj malo patriť mne, možno Emilovi a možno...obom? O tranpotách katolického kňaza duchovného otca Mariánu Kuffu toho bolo popísané už dosť.Tak ako ja to väčšinou prežívam, platilo aj o ňo a to mierou vrchovatou, natlačenou, natrasenou, nadupanou...:Pre dobrotu na žobrotu!Čo ten človek zažil ohovárania, osočovania, ponížovania, boja s birokratickou mašinériou, nenávisťou...to iba On a Pán Boh vie. Ba stalo sa aj to, že si o neho obtierali hubu aj tí, ktorým pomáhal, ktorí boli v núdzí, ale od ktorých nekompromisne vyžadoval dodržiavanie praviediel hry pri ich resocializácii či opatrovateľskej starostlivosti...Načo však míňať čas v dnešnom svete internetu, keď si všetci, ktorí mate záujem o skutočné životné hodnoty môžete pozrieť ich webovú stránku na :www.ikv.sk.Dúfam, že som tým nikoho neurazil.Mne je predsa úplne jasné,že sa nemôžeme všetci starať o bezdomovcov.Kto by sa potom staral o nás, až sa touto činnosťou zaradíme medzi nich...Každá ľudská činnosť vykonávaná z láskou /k Bohu a ľuďom / má svoj zmysel, naplňuje a napĺňa.Pri takejto aktivite, keď človek človeku je bratom a nie nepriateľom /nie, nepoviem psom ako sa to bežne hovorí - to by sme my ľudia na tom boli pomerne dobre, o oddanosti ani nehovorím/ sa dá prežiť život plnohodnotne, alebo ako naši politici rádi hovoria, zmysluplne.Vtedy najlepšie pochopíme čo znamená na prvé počutie takmer nelogická veta, že je väčšia radosť dávať ako dostávať a že jedno aj druhé je nie raz veľmi zložité, ťažké a občas,...takmer neriešiteľné. Začal som zháňať číslo telefónu do Žakoviec.Podarilo sa.Zavolal som a z druhej strany sa ozval milý ženský hlas:,,Dobrý deň prajem, tu je Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach.Ako vám môžeme poslúžiť?"
Jednoducho Emil - pokračovanie 7
Nevidel som ho a nepočul o ňom niekoľko mesiacov.Kadečo mi napadlo.Raz som sa dokonca pristihol pri myšlienke, že už tá jeho zlatá mamka vytiahla zo skrine ten oblek, ktorý mu nedovolila zobrať z domu, aby ho mala do čoho obliecť a ž ho raz naposledy vyprevadí z rodného domu. Nedalo mi to pokoja.Zaujímavý jav.Keď bol v našom meste a žil ako žil, občas ma znepokojoval.Boli chvíle, keď by som uvítal možnosť chvíľu si od neho oddychnúť.Teraz mi chýbal.Čo je s ním? Bol svojim spôsobom, vo svojom vnútri samotár.Osamelý medveď, tak sa raz o sebe vyjadril.Počkať!Osamelý medveď? Ćo robí osamelý medveď, keď sa blíži zima? Vyhľadal som tel.číslo k ním domov.Ozvala sa jeho mamka.Bol...kamaráti...alkohol...nedalo sa...odišiel...nevie...čosi počula, že Žakarovce, Žakorce...,,Nie!",skočim je do reči,,Žakovce, Žakovce teta, otec Marián Kuffa, človek v veľkým Č,jednička, aifelšpic...
