Zastavil som sa na pivo - zas

Vyrazil som. Ani neviem ako, ale zase som sa dostal do tej istej dediny ako minule. Teraz som nemal chuť na pivo. Prešiel som poslednou ulicou a nabral kurz na Prešov keď v tom:Kochajúc sa pohľadom na párik bocianov v hniezde postavenom na komíne nefunkčnej továrne, zbadal som budovu s nápisom Cocacola bar. Keď obhliadka prírody, tak komplexná. Prednú nohu môjho verného tátoša som zastrčil do pripraveného stojanu a už som bol pri pulte. ,,Je to tu už dávno?", pýtam sa dvojice za pultom výčapu. ,,Od novembra, odpovedala mi slečna a dodala,,prajete si?" Dostal som slušnú odpoveď, nuž som si zaprial:,,Jedno malé...áno, desiatku." Vonku, na dvore boli tri stoly, prostredný úplne voľný. Priam sa žiadalo, aby som ho z jednej štvrtiny obsadil. Slniečko hrialo a v diaľke bolo cíti blížiacu sa búrku.Chrbtom som bol otočený k stolu, ktorý bol obsadený z troch štvrtín a mal som výborný výhľad na svojho tátoša. Stal tam v plnej poľnej a jeho compjuter sa na mňa milo usmieval. Nič moc. Tejto jari mám nabehaných iba 200 km.Nevdojak sa mi pred očami vybavil obraz z roku 1972, keď mi toho favorita darovali moji bratia k narodenínám. Plná turistická výbava. Áno, aj zadný nosič s taškami. Mal som takú radosť, že dnes by sa jej nevyrovnal ani dar mercedesa v plnej výbave. A spominám si ešte na jeden detail. Celková cena /bez DPH - vtedy boli iba holé hodnoty, pridanú hodnotu sme si vydobili cez nežnú.../ 1220 korún československých. Dnes by taká sranda v rovnakej kvalite stála 10- 20 násobne viac. Hold, iné časy, iné ceny. Nie nadarmo sa hovorí, že čas všetko mení, aj časy.Na stôl prišlo malé pivo a mne sa bez akejkoľvek objednávky začali do oboch uší dobíjať od susedného stola rýchlosťou zvuku tieto, duchaplné reči:,, ...no čo, aj zajtra je deň, nie? Napíšem zajtra. Ráno je múdrejšie večera!