-Nuž tu, pri v tomto lesíku sme bojovali. Pamätam akoby dnes. Najprv nás Nemci útokom vytlačili z toho lesíka. No, ale potom sme zase my vytlačili Nemcov z lesíka... To sa opakovalo asi 10 ráz a tak niektori členovia zahraničnej delegácie už boli nervózni:-To sme už počuli, ale čo bolo ďalej?-No čo by bolo. Potom prišiel horár a vyhnal nás všetkých...-Nuž tu, pri tejto studienke som pil vodu, keď zrazu ,,bác!" Ale to už bolo dávno, nepamätam, či som dostal s guľkou do lopatky, alebo s lopatkou po guliach.-Ale hen, pri tej zákrute, to si dobre pamätam. Boli sme traja. Ja, Ďuro a náš pes Dunčo. I tu zrazu spoza tejto zákruty sa vyrútil nakladiak plný Nemcov. Nemali sme veľké šance aj keď sme boli domáci. No zrazu Ďuro zavelil: ,,K zemi!" Ja a Dunčo sme zaľahli, Ďuro odistil granát a ,,báááááááác!" Rana ako z dela. Zostali sme traja. Ja, Dunčo a nakladiak plný Nemcov.
8. máj 2005 o 19:53
Páči sa: 0x
Prečítané: 956x
Trojvtip k výročiu...
Všetko raz začína všetko raz konči. Po druhej svetovej vojne chodili pamätníci a učastníci bojov po školách na besedy so žiakmi, študentami... Raz bola na takej besede prítomná aj zahraničná delegácia a jej členovia chceli, aby ich staručký odbojár previedol aspoň po niktorých miestach, kde osobne bojoval. Vyrazili do hôr neďaleko B.Bystrice:
Michal Lejko
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)
