Lámanou švédčinou mi odpovedá, niekedy musím otázku pomaly zopakovať, kým ma pochopí. Dozvedám sa, že má osem detí, a že býva vo štvrti Dalbo. Zaujíma ma, či má dostatočne veľký byt. Má iba jednu izbu. Prekvapene sa jej pýtam, ako sa tam všetci pomestia.
Nechápe.
Vetu opakujem veľmi pomaly, stále sa tvári nechápavo, akosi rozpačito. Okolo prechádza môj známy zo Somálska, ktorý vie celkom slušne po švédsky, a tak ho prosím, nech mi kúsok pomôže s prekladom.
Vo Švédsku je sama, deti nevidela uz štyri roky, sú stále v Somálsku. V očiach sa jej pri tých slovách zračí hlboký smútok, ba až bolesť.
Rada by som ju potešila, ale akosi všetko, čo mi napadá znie príliš fádne, povrchne.
Opäť sedím pri tom istom stole, tentokrát vedľa somálskeho muža. Prišiel na naše pondelkové stretnutia na Červenom kríži, aby si zlepšil švédčinu, a aby spoznal nových ľudí, vyšiel zo svojej samoty? Neviem, vidím ho po prvý krát. Neusmieva sa, oči ma vážne, nie smutné, ale akési letargické. Po švédsky nevie nič, prišiel len nedávno ako utečenec, zhovárame sa po anglicky. Pýtam sa ho, ako sa mu vo Švédsku páči, čo robí, chodí na jazykové kurzy? Nakoniec príde reč na rodinu. Hovorí o žene a troch deťoch. Pýtam sa, či sú s ním.
Nie, zabili ich všetkých pred tromi mesiacmi.
Díva sa na mňa, keď vyslovuje tie slová a ja sa mu pozerám do očí.
Upieram zrak na stôl, stôl, ktorý počul o vraždách otcov, synov, bratov, o odlúčených rodinách, o prestrelkách, o vyhrážkach smrťou. Všetko je akési neskutočné, vzdialené, akoby z akčného filmu, stačí nájsť ďiaľkové ovládanie a ocitnem sa naspäť "v realite."
Rukou prechádzam po stole, cítim dotyk dreva.
Nie, nie je to sen či film, je skutočné.
