Až do zavedenia politiky jedného dieťaťa zodpovedal v Číne pomer novonarodených chlapcov a dievčat zhruba prirodzeným pomerom. Keď však rodičia mohli mať iba jedno dieťa, mnohé rodiny sa rozhodli pre mužského potomka, a tak sa od začiatku osemdesiatych rokov dvatsiateho storočia v Číne pomer novonarodených chlapcov a dievčat prudko zvyšoval.
V roku 2005 v niektorých provinciách strednej a východnej Číny pripadalo na 100 novonarodených dievčat 120 až 138 chlapcov. Niekto by sa mohol nazdávať, že obyvateľom veľkých miest ako Peking a Šanghai, na pohlaví svojho potomka až tak nezáleží, ale štatistika tomu nenaznačuje. Napríklad v Pekingu sa v roku 2005 narodilo 118 chlapcov na 100 dievčat, a v Šanghaii až 120 na 100. A tak, snáď nikoho neprekvapí, že v dnešnej dobe je v Číne zakázané informovať rodičov o pohlaví ich ešte nenarodeného dieťaťa.
V tradičnej Číne pozostávala rodina z mužských členov a ich manželiek, dcéry sa považovali iba za dočasných rodinných príslušníkov a po vydaji sa stali súčasťou manželovej rodiny. Ešte aj dnes platí, a to hlavne na vidieku, že stárnucich rodičov má zaopatriť najstarší syn s manželkou. Nevesta sa po svadbe často nasťahuje do domu manželových rodičov, kde spolu nezriedka spolunažívajú až tri generácie. Pokiaľ teda manželský pár má iba dcéry, nebude ich mať na staré kolená kto zabezpečiť. Teda, by sme sa mohli nazdávať, že Číňania uprednostňujú synov hlavne z ekonomických dôvodov.
Avšak ani ekonomický aspekt neobjasňuje, prečo sa v mestách ako Peking a Šanghai, kde veľká časť starých ľudí, poberá starobné dôchodky, stále rodí omnoho viac chlapcov než dievčat. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že i ľudia, ktorí budú na staré kolená dostávať slušnú penziu, mi bez zaváhania na otázku týkajúcu sa pohlavia ich budúceho dieťaťa, odpovedali, že by si priali syna.
Ako teda vysvetliť, ze tradícia preferovania synov je tak hlboko zakorenená v čínskej kultúre, že ju nedokáže vykoreniť ani zmena ekonomických pomerov ?
Nuž existuje ešte jedno vysvetlenie, a to skôr zachádza do náboženskej roviny. V Číne boli oddávna rozšírené náboženstvá ako budhizmus či taoizmus, avšak menej známy je fakt, že medzi Číňanmi bola od najstarších čias zaužívaná tradícia uctievania predkov, ktorá pretrvala až do 20. storočia a sčasti až do dnešnej doby.
Číňania verili v posmrtný život, ktorý sa v ich predstavách podobal životu pozemskému. Zosnulý teda aj na druhom svete potreboval jedlo, peniaze, prístrešie či dopravné prostriedky. Za týmto účelom sa na hroby prinášalo jedlo a pálili sa špeciálne papierové peniaze, papierové kone, v modernejších dobách dokonca i papierové autá či lietadlá. Pozostalí verili, že pri spalení sa papierové predmety pretransformujú na druhý svet, a tak budú k dispozícii predkom. Naoplátku spokojní a sýti predkovia prispievali k rodinnému šťastiu a prosperite pozostalých. Ak však rodina predkov nedajbože zanedbávala alebo im neprinášala náležité obety, prípadne pokiaľ sa narušilo feng šuej hrobky predkov, rodinu stíhali choroby, pohromy a finančný nezdar.
Okrem hrobky, mal každý predok i špeciálnu tabuľku v dome pozostalých, na ktorej bolo vyryté jeho meno. Tabuľky boli uložené na oltári, kde sa predkom denne ponúkal čaj a zapaľovali vonné tyčinky. Predkovia, ktorým sa neprinášali žiadne obety, boli považovaní za hladných duchov, či žobrákov, keďže sa druhým svetom museli pretĺkať hladní, bez prístrešia a ošatenia. Človek, ktorý zomrel bezdetný, bol spravidla odsúdený na živorenie v posmrtnom svete. Pokiaľ zomrel bezdetný muž, ak mal šťastie, jeho tabuľka mohla byť položená na bratov oltár a uctievali ho bratove deti. Pokiaľ však zomrela bezdetná či nevydatá žena, neuctieval ju nik, keďže ženy boli považované iba za dočasných členov domácnosti a uctievanie po smrti si mohli zabezpečiť iba cez svojho manžela a synov. Tu zrejme spočíva jeden z hlavých dôvodov, prečo je túžba po mužských potomkoch tak hlboko zakorenená v čínskej kultúre. Dcéry totiž po vydaji uctievali predkov svojho manžela, a teda pár, ktorý mal iba dcéry, čakala skôr neradostná predstava posmrtného života.
Staré zvyky sa pretrhli v 20 storočí. Podľa informácií od mojich čínskych známych sa mnohé rodiny zbavili tabuliek s menami predkov, inak by mohli byt počas Kultúrnej revolúcie obvinení z modlárstva a náležite potrestaní. Avšak v niektorých čínskych rodinách oltáre s tabuľkami predkov stále vídať.
Je tažko povedať, či mladšie generácie aspoň do určitej miery stále veria v posmrtný život predkov ako bol vykresľovaný čínskou tradíciou, každopádne Sviatok čistoty a jasu, obdoba našich Dušičiek, ktorý bol zrušený v roku 1949, je v Číne odnedávna opäť štátnym sviatkom a rodiny dodnes v tomto čase pália papierové peniaze a prinášajú jedlo na hroby zosnulých.
Z historického hľadiska je teda pochopiteľné, že tradícia uctievania predkov, ktorá v Číne pretrvavala tisícročia, zanechala stopy na mentalite národa a s ňou spojenú potrebu mužských potomkov asi úplne nevykorení ani zvyšovanie životnej úrovne, či zavedenie dôchodkového systému.
Viaceré informácie uvedené v článku som čerpala z nasledujúcich zdrojov:
Li, S., (2007). Imbalanced Sex Ratio at Birth and Comprehensive Intervention in China. Institute for Population and Development Studies, Xian, China. Paper presented at 4th Asia Pacific Conference on Reproductive and Sexual Health and Rights, 29 - 31 October 2007, Hyderabad, India.
Baker, H. (1979). Chinese Family and Kinship. New York: Columbia University Press.
