Prvý závan domoviny som pocítila keď som sa v Kodani postavila do radu pri check-ine. Všade naokolo bolo zrazu počuť slovenčinu. Pre človeka, ktorý pol roka nestretol žiadneho krajana, je to veľmi zvláštny pocit. Ešte neskutočnejšie znelo, keď sa nám letušky a neskôr aj pilot prihovorili po slovensky. To som sa už citíla jednou nohou doma.
Po pristáti v Bratislave a prejdení pasovou kontrolou (toto leto ma to prvýkrát minie :) sme sa zhromaždili v príletovej hale a čakali na batožinu. Minúty ubiehali, prešlo už pol hodiny a stále nič. Bol jún, vonku bolo pomerne teplo, no aj napriek tomu klimatizácia nefungovala. Vzduch vo vnútri začínal byť nedýchateľný. Slečna vedľa mňa sa začala rozhorčovať, že vidno, že na Slovensku sa toho veľa nezmenilo. Po štyridsiatich minútach sa konečne pohol batožinový pás.
Po chvíli sme už nastupovali do autobusu MHD, ktorý nás mal dopraviť na železničnú stanicu. Zarozprávala som sa s mojím dánskym prísediacim, takže čas rýchlo plynul. Onedlho pristúpila staršia dôchodkyňa. Už-už sa chcela chytiť tyče, keď v tom vodič dupol na plyn a celý autobus sa prudko pohol vpred. Chudina žena stratila rovnováhu a zvalila sa rovno na mladý pár, ktorý sedel priamo pred nami. Bolo jej to veľmi trápne a zahanbene sa im ospravedlňovala.
Autobus konečne dorazil k železničnej stanici. Do odchodu vlaku mi zostávalo čosi vyše hodiny, a tak som si šla kúpiť noviny, aby som si skrátila čakanie. Predavača som pozdravila zreteľným a rozradosteným “dobrý deň!“ Pozrel sa na mňa takmer vyľakane, otvoril a zatvoril ústa ako kapor a ďalej na mňa civel. Popýtala som si zopár časopisov a noviny a zaplatila som. Keď mi vydával peniaze zamrmlal “nech sa páči“, čo trochu zlepšio môj celkový dojem.
Kúsok sklamaná slovenskou nezdvorilosťou som sa pobrala do zmenárne na prvom poschodí. Bolo zatvorené, hoci na dverách nebol žiaden odkaz. Vnútri sa svietilo, a tak som usúdila, že asi len niekam narýcho odbehli. O päť minút som sa vrátila naspäť. Tentokrát za priehradkou sedela zhruba 30-ročná pani. Opäť som nahlas pozdravila. Odozva žiadna. „Chcela by som si zmeniť 50 Euro," prehodila som a podávala jej bankovku so slovami “nech sa páči.“ Dotyčná sa celý čas apaticky pozerala kamsi do blba a nevenovala mi ani jediný pohľad. Naťukala čosi do kalkulačky, potom mi strčila pod nos displej s výslednou sumou v Sk a v tichosti mi vyplatila peniaze. Úplne šokovaná jej správaním som pozbierala koruny a vyšla von. Zamierila som do neďalekej čakárne, aby som to celé predýchala. Sadla som si na lavičku ešte z dôb hlbokého socializmu a započúvala sa do chrápania bezdomovca, ktorý ležal v rohu miestnosti. Z vrecka som vytiahla mobil a začala písať sms. Začínala sarkastickou vetou: „Tak už som opäť na Slovensku...“
