V čase keď sa v celej Európe konajú prostesty, keď EÚ príjma dôležité rozhodnutia o budúcnosti Európy je tu obrovská príležitosť pre novinárov, aby o týchto informáciách informovali. Miesto toho čítame len kto kde koho zabil, kto vypadol z Farmy alebo ako EÚ dostala Nobelovu cenu za mier, ale nikto už nepovie ako sa ten mier prejavuje v uliciach Španielska, Grécka alebo aj pod Námestím Alexandra Dubčeka v Bratislave na jar tohto roku(mnohokrát bezdôvodný policajný teror páchaný na protestujúcich).
Keď som si pred niekoľkými dňami prečítal rozhovor v SME s šéfom spravodajstva STV Lukášom Dikom, nabral som pocit že mi tu niečo nesedí. Keďže som nevedel čím sa redaktor STV Ľubomír Huďo tak prehrešil, že rozhovor v mienkotvornom denníku začína práve otázkou na jeho osobu. Trochu som "gúglil" a našiel som si viac než hodinový rozhovor s týmto redaktorom zahranično-politického spravodajstva STV, v ktorom rozpráva o fungovaní žurnalistiky, o tom ako to mohlo byť/naozaj bolo s dvojičkami, s Nežnou revolúciou ale aj s nepokojmi na balkáne koncom 90. rokov. Po pozretí tohto rozhovoru, som pochopil prečo sa hnev mainstreamového denníka obrátil na osobu pána Huďa.
Prečo sa však v demokratickom systéme označuje človek s odlišným názorom na vec, ako ponúkajú oficiálne spravodajské služby za teroristu, extrémistu, blázna, konšpirátora?
Noviny dnes pracujú technológiou CTRL+C & CTRL+V. Celá ich práca pozostáva len z kopírovania agentúrnych správ, prípadne ich doplnení alebo poupravení. Poznám redaktorku z SRo, ktorá keď išla na zhromaždenie kresťanských aktivistov proti GAY PRIDE 2012, dostala od šéfky pokyny, že nech reportáž neobhajuje stranu týchto kresťanských aktivistov. A tak sa zrejme aj stalo. Podobne zrejme funguje celý systém žurnalistiky nielen na Slovensku, keďže podobný zážitok ako táto redaktorka z SRo má aj pán Huďo. Ak takto funguje verejnoprávna televízia a rozhlas, aké podmienky musia byť v súkromných televíziách a novinách?
Novinár by mal byť pri každej udalosti o ktorej robí reportáž vždy len pozorovateľ, a od témy sa do určitej miery odosobniť tak aby bola jeho reportáž nestranná, a vytvorenie názoru na danú vec prenechá na čitateľa. Je teda na mieste aby novinár písal vždy v prospech strany ktorej fandí, a očierňoval opačnú (ako to robia naše mienkotvorné médiá)?
Čo by ale médiá mali z úmyselnej lži? - Názory médií, zodpovedajú vždy názorom ich majiteľov. Mnohokrát naoko konkurenčné médiá vlastní jeden človek. Média vlastnené nadnárodnými korporáciami majú jednu spoločnú vlastnosť a tou je malá názorová odlišnosť, a teda rovnaké lži aké si prečítate v The Washington Post si prečítate aj v S**. (o tom prečo je to takto napíšem inokedy)
V časoch prostestov Gorila som s kamarátmi založil youtube kanál "PHOTOPALERO - Nezávislé spravodajstvo" pretože som chcel informovať o rôznych udalostiach a protestoch nestranne. Po čase som zistil, že od svojej práce sa odosobniť, a prinášať ľudom spravodajstvo v akejkoľvek podobe nestranne je priam umenie a nieje to práca pre každého.
Dnes by chcel byť každý novinárom, a ja mám pocit že každý kto nemá svoj vlastný názor (narozdiel od pána Huďa) a dokáže presedieť 8hodín pri PC kopírovaním agentúrnych správ má reálnu možnosť novinárom sa stať.
Preto sa zamyslite nad tým, či je novinár naozaj kontrolór štátu, a informuje ľudí, alebo ľudí iba zavádza, a píše do novín (dez)informácie ktorým ani sám neverí ale robí to len pre peniaze - presne ako prostitútka. Novinárske remeslo ostalo zneuctené a pošpinené. Verím že raz sa čas hegemónie mediálnych korporácií skončí, a slobodný a necenzurovaný internet je jedným z klincov do rakvy tejto mediálnej mafie.
Na záver patrí ešte poklona novinárom ktorí svoje reportáže zanietene pripravujú a informujú nestranne a pravdivo.
