Môj vzťah k prírode je vrúcny, vrelý a skrz-naskrz kladný. Rada ju obdivujem z balkónov vysokých budov vybavených výťahom. Rada sa v nej zdržujem keď teploty prekročia teplotu ústredného kúrenia. Keď príde príroda za mnou, vo forme lietajúceho alebo lezúceho hmyzu, prípadne cicavca, dokážem velice vokálne vyjadrit svoju neskrývanu radosť z týchto stretnutí.
Mnohými slovami, som presne ten 'outdoorový' typ ktorý by ste očakávali motať sa od hlavy po päty v goretexe, v hustom lejaku pod 5000 metrov vysokým kopcom. A predsa sa točí...
Všetko to začal jeden šialenec, ktorý poslal celofiremný emailový obežník: čo keby sme vyrazili do Kene zliezť druhý najvyšší vrch Afriky. Dvesto ľudí povedalo áno. Nasledoval aj môj okamžitý súhlas z pohnútok odvtedy neznámych. Nakoniec sme sa zredukovali na 60-člennú skupinu. Rozhodli sme sa liezť pre dobrú vec - vybrali sme si charitatívnu organizáciu Free the Children a dali sme si záväzok vyzbierať pre ňu 20 000 tisic libier, z ktorých postavíme pre najohrozenejších školáčikov v Keni, masajské deti z komunity Sikirar, školu.
Prípravy začali v radostnom duchu. Tak toto bude sila. Spať v stane. V spacáku. Denne prejsť veľa-veľa kilometrov. Mnohé z nich vertikálne. Päť dní sa neumývať. Cikať za kríkom. Potom prišla studená sprcha. Vraj v tých výškach nie je veľa kríkov. Dobrodružstvo pomaly začalo nadobúdať hrozivý rozmer. Medzi hlavné stresory sa zaradil pohľad na cenovky v outdoorových obchodoch. Nakoniec sa peniaze našli, aj dobrí ľudia čo požičali, niekto bundu, niekto spacák, niekto palice. Aj sponzori čo zasponzorovali náš malý dobročinný plán. Aj duševná sila prekonať všetky obavy a nastúpiť do lietadla smer Nairobi, Keňa.
Nairobi som si zamilovala na prvý pohľad. Chaos pretkaný Baťa shopmi, a Baťa pútačmi. Hneď sa cítim ako doma, keď je u Baťu výpredaj. Prechádzame predmestím. Takto si predstavujem peklo. Smeti, špina, maličké vetché chajdičky zbúchané nakrivo z dreva a vlnitého plechu. Na jednom úseku predáva každý ovocie. Na ďalšom gauče. Na ďalšom kredence, a na ďalsom rakvy.
Po niekoľkohodinovom trmácaní sa dorazíme do Sagany, kde kempujeme prvú noc pri rieke farby škorice a načúvame zvukom Afriky. Sobota sa ráta ako prvý deň nášho výstupu. Ďalšie trmácanie sa v autobuse. Nadšene kričíme 'jeeeej' unisono ked vidíme mávajuce deti a pasúce sa zebry. Taká ozajstná Afrika. Vystupujeme v nadmorskej výške 2650 metrov. Veľká logistická operácia zvaná MOUNT KENYA CLIMB 2010. Čaká nás osemčlenný tím horských vodcov, 90-členný tím nosičov a desaťčlenný tím kuchárov a chlapcov pre všetko. Show začina.
Na jednej strane stojíme my: samý goretex, ventúra, kordúra. Na ksichtoch faktor päťdesiat, na pleciach malé batôžteky. Oproti nám nosiči: tesiláky, tepláky, džíny, tenisky, mokasíny. Vrhnú sa na naše ruksaky, a kým žmurknem zutekajú s nimi v ústrety výškam. My sa za nimi súkame úsporným tempom do výšky 3300 metrov kde trávime noc. Po prvom dni sme plní energie, krajina je nádherná, počasie je skvelé, koláč k čaju chutí výborne, všetci sme najlepší kamaráti, vymiename si vlhčené obrúsky, a zaliezame do spacákov. Spíme ako bobri a zobúdzame sa do druhého dňa výstupu.
Ešte stále plní energie sa vydáme na 14 kilometrový pochod. Krajina je stále prekrásna, vegetácie ubúda v prospech nekonečných dychberúcich scenérií. Dýcha sa čoraz ťažšie, u niektorých sa začína prejavovať výšková choroba. Bolesti hlavy a vracanie sa mi vyhýbajú a mylne si namýšľam že nadobro. Veselo konverzujem s naším horským vodcom. Volá sa Eric, sme menovci, jasáme. V Nairobi ho čaká snúbenica. Do ženenia sa neženie, lebo, 'vieš, vy ženy... Vzťahy sú tažká práca človeče!'. Ericovi rodičia sú učitelia na dôchodku. Nedávno sa sťahovali na vidiek lebo Nairobi sa im zdalo hektické. Odkazuje ma na video na youtube, a ja si vravím že svet je všade rovnaký.
Potom už nekonverzujeme. Po šiestich hodinách šlapania hore kopcom začína dochádzať dych. Vegetácie je poriedko a zostávaju iba podivné kaktusy, podľa Erica produkujúce nemrznúcu kvapalinu. Začudujem sa prečo by to v takej mierej klíme robili, a zas sa katastrofálne mýlim. Moju pozornosť rozptýli velikánska skala. Po mnohých kilometroch neprajnej vegetácie vyzerá ako najkomfortnejšia toaleta dňa. Utekám k nej, ale vysvitne že je obývaná. Ocikám dvorček miestnej komunite sysľov. Prepáčte... Rozpŕchnu sa na všetky strany a pozorujú ma z diaľky úkosom.
Eric mi vysvetľuje, že to nie syseľ, to hyrax. Spomeniem si na Hiraxa Baričáka ktorého fotky z Etiópie som chela tromfnúť. Predstavujem si tie krásne výhľady z vrchola čo nafotím a zasa sa mýlim. Medzitým však prenasledujem hyraxov v snahe o foto v štýle National Geographic a Eric aj so zvyškom skupiny mi zuteká. Do tábora sa dovlečiem z posledných síl posledná. Všetci sme zdochnutí, nikto sa s nikým nekamaráti, všetci ticho smrdíme. Pijeme kakao a lezieme do spacákov. Hneď ako sa uhniezdime zaspávame. Nočné ticho naruší iba sem tam zvuk zipsov na stanoch a občasné tlmené 'bleeeeee'. Radosť mať výškovú chorobu.
O polnoci sa zobúdzam so strašnou bolesťou hlavy. Otáčam sa v spacáku a dostanem závrat. Posadím sa a uvedomím si, že toto je asi tá výšková choroba o ktorej každý hovorí. V panike sa sotva stihnem vymotať zo spacáka, vyskočiť zo stanu a nespraviť si pred kolegami hanbu na najbližšiu desaťročnicu. Kakavko musí von. Uľaví sa mi o dvesto percent. Presne ako hovorili.
Budík zvoní o druhej ráno. Je tma ako v rohu a na oblohe je neskutočné množstvo hviezd. Toto sa doma nevidí. Obliekame si všetko čo sme si priniesli a stále je nám zima. Tlačíme ovsenú kašu a kávu a svietime si do misiek a do očí čelovkami ako amatérsky krúžok baníkov. Sme vo výške 4400 metrov a vyrážame na vrchol.
Máme pred sebou 900 metrov. Prvá tretina je relatívne príjemná. Šlapeme ako ovce, držíme sa v hlúčiku. Nevidíme ani na krok, na pol oka spíme. Sadá hmla. Hmla sa mení na oblak, a v oblaku mrholí. Hlúčik sa začína trhať. Eric po nás vrieska 'keep going'. Frflem si pod nos a miesto ericovského tempa idem erikovským. Dvadsať krokov, prestávka. Vrieskajúci Eric zmizne z môjho života. Som pod vrcholom a sama. Mrholenie sa zmení na sneženie, a zasnežená krajina má vo vychádzajúcom slnku bizarný mimozemský ráz. Z čelovky mi visí cencúľ. Miniatúrne cencúliky mám na obočí a mihalniciach. Nevládzem.
Zvyšok výstupu je dramatický, na vrchole je kosa ako v ruskom filme, zúri tam snehová víchrica, nevidno na koniec vlastného nosa, dolu sa šmýkam po zadku na zľadovateľom snehu, potom po členky v bahne. Foťák strasti výstupu nevydrží a upadne do kómy, v ktorej vegetuje doteraz. Základný tábor je zasnežený, a beztak sa tam nemáme čo motať lebo nás čaká šesťhodinový pochod naspäť. Akoby nás počasie ešte dosť nevytrestalo, sneženie sa po pár kilometroch mení na hustý dážď, a keď konečne dorazíme do kempu, sme za hranicami vyčerpania. Deň tretí nášho výstupu je fyzicky najnáročnejším dňom môjho života.
Po toľkom úsilí sa šesťkilometrová prechádza dolu kopcom snáď ani neráta. Deň štvrtý a posledný končí odvozom do súkromnej prírodnej rezervácie. Sprcha je báječná. Tečie zo mňa čierna voda. Gin-tonic je zaslúžený. Pod balkónom sa pasie antilopa a sto metrov od nás prechádza stádo slonov. Pri večeri mi pozerá do taniera marabu a cestou z večere mi takmer privodí infarkt nosorožec. Šuchnem sa do postele a nahmatám v nej úžasný teplý termofor. Takmer pustim do pyžamka od samého blaha. Keňa je krajina prekvapení.
Nakoniec sa nás na vrchol dostalo dvadsať tri. Vyzbierali sme neuveriteľných 40 000 libier. Veríme že to je suma ktorá úplne zmení život nielen jednej africkej komunity, a plánujeme sa v septembri vrátiť aby sme pomohli s poslednými prácami na novej škole. A možno zdolali tú ďábelskú horu ešte raz :)
