Sedíme v taxíku, G. a ja, a vezieme sa z letiska. G. je nezvyčajne ticho, iba ústa má pootvorené, a kuká hore na tú horu ako ono proverbiálne teľco. (Celkom tak akoby ho treskli po hlave a strčili mu do hrdla knedlík.)
V taxíku sedíme preto, lebo niekto si zabudol vodičský preukaz, vec to prepotrebná, ak si chceme, niekto a ja, požičať auto. Vodičák máš? Slňáky máš?, padne otázka deň pred odchodom. Odpoveď je zamumlanie a pretočené oči. A tak sa vezieme taxíkom, a na druhý deň ráno budeme aj slnečné okuliare zháňať, len vtedy to ešte netušíme.
Bez auta naše megalomanské plány - výlet na Mys Dobrej Nádeje, víkend vo viniciach Franschhoeku, popoludnie na pláži v Kalk Bay na východnej strane polostrova, fotenie sa s tučniakmi v Simonstown - spľasnú ako bublina. Zhodnotíme možnosti a usúdime, že radšej ako veľa vecí rýchlo, urobíme menej a poriadne. Aj na Stolovú Horu vybehneme. Po vlastných.
Stolovú Horu som, počas môjho ročného pôsobenia v Kapskom Meste, zdolala na všetky spôsoby: hore pešo, dole lanovkou, hore lanovkou, dole pešo. Hore aj dole lanovkou; a G. mi neverí keď ho presviedčam, že to nie je také ľahké ako sa zdá: je to ako vystúpiť po schodoch na budovu kilometer vysokú, a nie, taxíkom sa tam vyjsť nedá, ale neverí mi, lebo mňa nikto nikdy nepočúva, a ja sa nechám ukecať, lebo ja už som raz taká.
A tak na druhý deň vyrazíme, hneď po tom ako sa naraňajkujeme. A zbalíme. A kúpime slnečné okuliare.. Je už po jedenástej, keď konečne obiehame -dsať metrový rad na lístok na lanovku, a dobre sa nám smeje, lebo na začiatku pešieho chodníka nie je ani noha. (Lebo len Angličana, ženskú a jašterice by napadlo, šplhať sa na horu v poludňajšom africkom slnku.)
Vykročíme pevnou nohou, rezkým krokom, galantný G. s mojím fotobatohom na chrbte. (Vtedy ešte netuší, že v nenápadnej priehradke sa schovávajú tri kilogramy palubných časopisov, ktoré sme vyzdvihli v Londýne na letisku..)
Naše počiatočné nadšenie klesá vo fázach:
zastavujeme sa, aby sme obdivovali výhľad.
zastavujeme sa a predstierame, že obdivujeme výhľad
zastavujeme sa, a uznáme, že kašleme na výhľad.
zastavujeme sa a riešime, či sa otočíme a pôjdeme dolu, a je nám jasné, že na to sme príliš tvrdohlaví.
zastavujeme sa a vzájomne sa presviedčame, že je to už len kúsok!
Niekde tu nás predbieha sedemdesiatročný ujo, veselo podvihne klobúk a zmizne v malom kúdole prachu. Kým sa vydýchame, už je z neho len bodka v diaľke, vysoko nad nami.
Niekde tu sa prihodí aj incident, keď sa G. načiahne do batohu po opaľovací krém, a vytiahne z neho zabudnuté časopisy. 'Asi ich zviniem a niekam ti ich strčím', konštatuje vecne, a ja sa ponúknem že tam môže strčiť aj svoj, ehm-ehm, vodičák..
Nakoniec sa na tú horu stolovú vyteperíme, a výhľad odtiaľ je takýto:
A nájdeme tam aj toto, slniace sa na skalách pod nami:
Dolu sa vezieme lanovkou:
Do mesta chytíme minibus, a vodič sa netají tým, že je zlý chlapec:
Vysadíme sa v pestrofarebnej štvrti Bo-Kaap:
Preštrikujeme uličkami 'domov'...
...a za odmenu si dáme pivo v našom lokále. Niet nad dobre zaslúžené pivo, aj keď pre istotu sedíme v najvzdialenejšom rohu, kde vedieme zanietenú debatu o tom, ktorý z nás viac smrdí.
Po akčnom dni uboleným nohám naordinujeme odpočinok, a o spôsoboch ako sa dá v Kapskom Meste oddychovať o sto-dvesto, zas nabudúce...
