Po dni strávenom na Stolovej Hore obdivovaním dychberúcich pobrežných scenérií z výšky - onen zapeklitý turistický paradox, že sa človek štverá hore len aby sa pozrel, ako je tam dolu pekne - vyrazíme k vode, obzrieť si ju aj zblízka.
Pri tabuli ukazujúcej 'Waterfront - rovno' promptne odbočíme doprava, a ocitneme sa pred útulkom pre bezdomovcov. Pre osadenstvo driemajúce okolo brány sme príjemným rozptýlením, niektorí dokonca aj zdvihnú hlavu z improvizovaných lôžok aby sa lepšie prizreli (v Kapskom Meste sa potknete, ak si nedáte pozor tak niekedy aj doslova, o spiacich bezďákov všade: na trávniku, na lavičke, na chodníku). Najväčšia korba vyskočí na rovné nohy a vydá sa nám oproti. Doľava, rovno a potom doprava, brácho, povie nápomocne a nepokúsi sa pri tom, na naše čiastočné prekvapenie, osvojiť si naše peňaženky.
Okolo lodeníc, kde sa v suchom doku týčia ázijské rybárske lode, k prístavu s jachtami zoradenými v úhľadných šíkoch...
...ku Cratefanovi, postavenému z vyradených prepraviek od Coca Coly. Spoločnosť mu robia dvaja strážnici, ktorí trávia obedovku konzumáciou, ako inak, dvojlitrovej kokačky, o ktorú sa bratsky delia, dve slamky a ideš.
Na plavbu loďou nás presvedčia hneď v prvom z početných stánkov: vyradená vojenská plachetnica vyzerá robustne, pohodlne, a víno je 'on the house, my friends'. Kto by odolal...
Majestátne vyplávame okolo červenej veže Clock Tower, a náš odchod zastaví premávku cez rotačný peší most.
Z prístavu nás vyprevadia hravé tulene. Tie nehravé, lenivé, sa nenechajú vyrušiť z poludňajšieho podriemkavania na móle.
Pred nami ubieha Waterfront, štadión v Green Point postavený na počesť majstrovstiev sveta vo futbale v roku 2010, červeno-biela silueta majáka v Seapoint, a za nimi v plnej kráse, malebné trio hôr.
A potom už nič neubieha, lebo stojíme, vzduch sa nepohne, a naša luxusná plachetnica, sviňa lenivá, tiež nie. Pijeme chladné víno na horúcom slnku a vysypeme sa z nej, na hanbu sveta, nacinkaní o druhej popoludní.
Obedujeme na terase, v spolocnosti čajok: ak si nedáte pozor, tak Vám do taniera namiesto pečeného holuba s(p)adne pažravá čajka, alebo aj iný zver, a než stihnete povedať ##*@**#!, odletí do skorého videnia s Vaším predraženým obedom v gágore.
Siestu trávime v Camps Bay; more je ako cencúľ ale očividne baví surferov. Mladého muža na deke vedľa baví pozadie spiacej priateľky, ktoré si so zanietením fotí do mobilu.
Cestou naspäť sa zastavíme v Seapoint; kým Waterfront patrí turistom, Seapoint je takmer tourist-free zone, skutočná oáza pokoja. Zavadziame na promenáde psíčkárom aj džoggerom, ale západ slnka sa zastavíme obdivovať všetci.
Po západe slnka sme naspäť na Waterfronte, na večeru. Korzovanie okolo reštaurácií spomaľujú všadeprítomné hostesky, ktoré sa nás snažia zlanáriť na večeru, na mňa však nemajú, hehe, aj ja som tu bola hosteska, sestra!, a aj čašníčka, ou jé..
Moja čašnícka kariéra žiaľ zlyhala na ustavičnom zakochávaní sa pohľadom na Stolovú Horu, a tak sa zo mňa stal dispečer letovej prevádzky, ale to je už celkom iný príbeh, deti...
...nabudúce o strašne-veľa-tuleňoch a červenom autobuse!
