Milý rodič, na začiatok svojho blogu Ťa srdečne pozdravujem a nechávam Tvoju otázku nezodpovedanú, lebo Ty vieš, že ja ísť musím a inak sa mi nedá. Milý súrodenec, aj Teba pozdravujem, a Tvoju otázku nechávam tiež nezodpovedanú, lebo nabudúce poletíš so mnou a to Ťa naučí (ha!).
A ako som sa vlastne na Madagaskar dostala..?
Lietadlom (prekvapenie!, a inak, netuším). Z Londýna cez Juhoafrickú Republiku, s päťhodinovým čakaním v Johannesburgu na Air Madagascar, ktorý priletel, a priletel presne - oboje je pre mňa veľkým prekvapením - a potom veľkým oblúkom do Antanariva, s medzipristátím na ostrove Nosy Be na severe Madagaskaru. Tu nás všetkých vykopnú z lietadla, predčasne sa zvítam so svojou batožinou, môj pas putuje z ruky do ruky, až kým ho jedna ruka opečiatkuje, vloží do nej papierik, a pas zasa putuje a putuje, až z neho ďalšia ruka papierik vyberie, a znova sa stretávam s pasom a lúčim sa s batožinou a nastupujem do lietadla.. Konečne po piatich hodinách od odletu z Joburgu pristávame v Tane. Tak sa nadáva Antanarivu, lebo na Mada sa všetko s láskou skracuje. Vlastne všeobecne platí, že na Mada je síce všetko dlhé a komplikované, ale vykonávané rôznymi skratkami a vysoko efektívne.
Pristávame v sobotu o desiatej večer. V príletovke na jednej z mnohých tabuliek svieti moje meno, a to je prvý a posledný krát čo ma na Madagaskare niekto očakáva. Mám totiž rezerváciu iba na prvé dve noci. Plán mojej jednočlennej expedície je jasný (aj keď nie veľmi konkrétny): prepraviť sa počas nasledujúcich 17 dní z Tany do Toliary a naspäť.
Toliara leží na západnom pobreží, takmer tisíc kilometrov od Tany. Tanu a Toliaru spája cesta N7, pozdĺž nej sú roztrúsené štyri národné parky. Miestne autobusy sú legendárne svojou nespoľahlivosťou, a tak sa neodvážim nič plánovať. Niečo bude, niekam sa dostanem, uvidím čo uvidím, taký je plán.
Cestu z letiska absolvujeme zčasti bez svetiel. Nikoho to tu netrápi, lebo kde-kto jazdí bez svetiel, a nie každý ich má. Aj v Tane je tma. Tu už konečne svietime, ale chabé svetlo sotva osvetlí cestu pred nami, nieto ešte budovy naokolo, a tak je môj prvý dojem z Madagaskaru ten, že ju tu neuveriteľné množstvo túlavých psov.. Každú chvíľu nejakého obchádzame a všetky vyzerajú, akoby ich jedna mater mala. Čo oko nevidí, to srdce nebolí, a tak nestrávim noc rozmýšľaním nad tým, čo som si to zasa navarila, čo by sa určite stalo, uvidieť Tanu prvýkrát za denného svetla...
Hotel Sakamanga - jeden z najpopulárnejších - je pekný, svojský a čistý. V naškrobených obliečkach spím ako bábo. Zobúdzam sa do krásneho slnečného rána: na Madagaskare je jar.
Vyrazím do ulíc, na blind, bez mapy. Ulice sú plné ľudí. V centre je maličký parčík a fontána. Fontána je ohradená, a na plote je zavesená polovica obyvateľstva Tany. Zakaždým keď voda vystrekne, ozve sa z davu bujaré hurá - aspoň myslím.. Na Madagaskare sa hovorí malagašsky a francúzsky. Malagaštinu neovládam, a moja stredoškolská francúžština sa so mnou už dávno rozišla. Kupujem si vodu, l'eau si'l vous plait, grande?, non, petit, a som so sebou veľmi spokojná kým nepríde na platenie..
Platenie a peniaze - madagaskarská mena Ariary pred niekoľkými rokmi nahradila malagašský frank. Ten sa istý čas vážil na kilá takže predávajúci aj kupujúci so sebou museli nosiť vlastnú váhu. Ariary je našťastie menej komplikované: mince nie sú, iba bankovky, najmenšia v hodnote sto, najväčšia v hodnote desať tisíc. Desaťtisíc sú zhruba tri eurá, takže keď si zameníte iba stovečku, vyfasujete stĺpik bankoviek. Cítiť sa bohato sa potom budete aj z toho dôvodu, že stovka tu vydrží oveľa dlhšie ako inde. Za fľašu vody zaplatím 800 Ariary - 30 centov, ale keby som sa uspokojila s malou kokačkou, tak mi stačí aj 19 centov.
Široký bulvár lemujú z oboch strán predajcovia. Nájdete tu všetko, ale naozaj, naozaj všetko. Popredieram sa pomedzi dav a taxíky do oddelenia potravín. Ananás, mandarínky, čerstvé jahody, papaye, kapusta, baklažán, paradajky, atakďalej, atakďalej, atakďalej! Keď chcete do bruška niečo hutnejšie, tak tu nájdete aj pečivo, chutne vyzerajúce koláče a dlhokánske bagety, ale aj veľké koše a misy s chrumkami a čipsami, alebo čerstvé ryby a mäso.
Keď máte vysoké nároky na hygienu a neviete si predstaviť že z nich poľavíte, v tomto bode sa zvrtnete a odcestujete naspäť domov, a ešte dlho sa Vám budú snívať strašidelné sny: niektorí predajcovia majú stolík, ale iní svoj košík len položia na kraj cesty. Na balenie a prikrývanie sa tu materiálom rozhodne neplytvá, takže potraviny si tu len tak sedia, napospas prachu, slnku, hmyzu, a holým rukám, a to platí aj o veciach delikátnych ako trebárs to čerstvé mäso...
Z oddelenia potravín preštrikujem okolo športových potrieb (Plavky? Tenisky?) za vytrvalého vytrubovania taxíkov. Taxíky Tany sú ako malé pojazdné múzeá, peugoty a citroeny zo šesťdesiatych rokov, neúnavne brázdiace ulice poľujúc na zákazníkov: "Taxi, madam?"
No, merci, madam sa radšej vyštverá hore kopcom, po úzkych strmých schodištiatkach vinúcich sa pomedzi domy, nazerajúc cudzím ľuďom do dvorov a do okien.
Náhodou trafím k Palácu Kráľovnej, ktorého silueta na kopci dominuje mestu. Rova pred pár rokmi vyhorela, a zostala len prázdna škrupina. Odvtedy sa neúnavne reštauruje, takže vyzerá čisto nová. Za desaťtisíc ariary Vás radi pustia dnu a od snaživého samozvaného sprievodcu dostanete výklad histórie aj pikošiek zo života madagaskarských kráľov a kráľovien. Pravdepodobnosť že Vám porozpráva o Móricovi je mizivá, ale dosť možné že pohrdne podávanými ariarmi a spýta sa, či by sa desať eur nenašlo. Nenašlo. Madagaskar figuruje na poprednom mieste v rebríčkoch najbohatších krajín sveta - teda, keď sú tieto rebríčky zostavené vo vzostupnom poradí. Priemerná mzda sa pohybuje okolo 25 eur na mesiac. A tak sa každý snaží ako vie. Aj keď sú všeobecne veľmi poctivý národ, na miestach zvýšeného výskytu turistov sa kumulujú rôzni podnikavci..
Výhľad z Rovy je tiež kráľovský.
Popoludní si pri výbornom olovrante - madagaskarská variácia na burger a hustý sladký džús - otvorím sprievodcu a porozmýšľam nad plánom na ďalší deň. Takto nakoniec strávim nadchádzajúce dva týždne a čosi, plánujúc vždy len na deň-dva dopredu, lebo prvé čo sa o Madagaskare naučím na vlastnej koži je nepredvídať-neplánovať-a-neočakávať. Všetko ide aj tak podľa seba, nie podľa plánu, rozvrhu alebo poriadku. Mora-mora. Pomaly, postupne.
Na cesty vyrazím v pondelok ráno. Chytím antický taxík, vydiskutujem si s taxikárom rukami-nohami cenu, a za jednu veľkú zelenú ma vysadí na autobusovej stanici.
Cestovanie madagaskarskou hromadnou dopravou je najľahšia a zároveň najnepochopiteľnejšia vec na svete. Väčšie mestá majú niekoľko autobusových staníc, strategicky rozmiestnených okolo mesta v smere najpopulárnejších destinácií. Stanice sú rozčlenené v závislosti od operátora a destinácie, pričom ako autobus slúžia minibusíky pre 15 ľudí - tzv. taxi-brousse (alebo na horšie cesty určený camion-brousse, kamión so sedadlami na korbe, alebo pre hard-core cestovateľov tractor-brousse..)
Taxikárovi stačí povedať kam mám namierené, vyloží ma na správnej stanici, pred správnou zastávkou. Než stihnem vystúpiť moja batožina je už naceste do autobusu, a ja som eskortovaná piatimi ľuďmi do 'ofisu'. Ofisy sa nachádzajú v dlhej budove s nízkym stropom, ktorá zo všetkého najviac pripomína chliev, vrátane ledabolo zbúchaných drevených vrátok ktoré slúžia ako dvere, nahrubo omietnutých stien a betónovej podlahy. Za cca deväť éčok fasujem lístok do Finarantsoy (ktorej samozrejme nikto nepovie inak ako Fianar). Kým dorazím k autobusu, moja batožka už je upevnená na streche, vedľa koša s ananásmi a vreca ryže. Minibus vyzerá čisto a novo, dostanem sedadlo - a to je ďalšia špecialita cestovania Madagaskarom, bez ohľadu na to koľko ľudí nakoniec do autobusu natlačia, človek má vždy pridelené sedadlo, takže žiadne vymýšľanie - teda dostanem sedadlo v prvom rade za šoférom, pri dverách (emergency exit row, legroom, window seat, grátis! A mám celé sedadlo celkom sama, pre seba, to ešte netuším že som veľmi šťastná žena...)
Podľa všetkého existuje cestovný poriadok a autobusy odchádzajú v určený čas, záhada je kde sa tieto poriadky publikujú. Keď sa spýtate vodiča, univerzálna odpoveď je že odchádzame o dvadsať minút, a v tomto prípade je to výnimočne pravda. Čakanie si krátim sledovaním čulého obchodného ruchu, mobilní predajcovia tu behajú so širokou ponukou sortimentu, opasky, vankúše, sväté obrázky aj čertove obrázky, kuchynské potreby (ručný šľahač pre niekoho..?) Proces odchodu je ako odlet lietadla, nakladá sa batožina, vodič kontroluje vozidlo, handlingový agent behá s papiermi hore a dolu. Po dvadsiatich minútach pozemný personál opúšťa autobus, pilot s kopilotom naskakujú, rýchly headcount, všetci sme na palube. Taxujeme asi dvadsať minút za vytrvalého vytrubovania, pomedzi ľudí, zvieratá, taxíky, autobusy, vozíky a vozy, a potom už Tana rýchlo mizne za nami.
Pokračovanie tu...
