...nočná mora každého cestovateľa, keď treba, a nie je kde. Sme uprostred mesta, na veľkej rušnej stanici, vidím zopár ošarpaných hotely ('hotely' v malagaštine znamená bufet), a inak nič. Ani malý kriačok nikde, a tak sa prebojujem von a zamierim k veľkému nápisu WC. Pred ním stoja zoradené vedierka vody, a stráži ich dračica s natrčenou rukou. Nazriem do dlhej tmavej chodby.. Bárs sa mi do toho nechce, ale sedemhodinová cesta s prekríženými nohami..? Nič sa nedá robiť. Podám dračici 500 Ariary, veľký nádych...
Tmavá chodba končí schodišťom dolu. Schodište vyzerá ako vchod do stredovekej mučiarne, neomietnuté, neosvetlené. Toalety nevyzerajú o nič lepšie: ako chlievik pre (tri) prasiatka. V kabínkach je diera v zemi (veď to ani šlapací záchod neni!!), veľký kôš s pokrkvanými novinami (=toaletný papier. Použitý.) Akoby tých prasačín nestačilo, pri odchode sa ocitnem zoči-voči pánovi ktorý vykonáva potrebu v susednej kabínke a s pobavením ma sleduje. Až teraz si uvedomím že toalety sú unisex, a prepážky medzi kabínkami siahajú len po krk.
Utekám preč ozlomkrky, prevrhnem dračici vedierko s vodou, doteraz neviem či si v ňom mám umyť ruky alebo je to na splachovanie, freneticky sa čistím antibakteriálnymi obrúskami, dobehnem k autobusu, a šokujúco, je pripravený na odchod, čaká sa len na mňa. Kým som bola preč natlačili do nášho radu ešte jedného cestujúceho. Dokopy je nás - na pätnástich sedadlách - asi 28, a na streche máme náklad navrstvený do väčšej výšky ako je výška vozidla. Samozrejme prvá vec ako Fianar zmizne za nami, taxi-brousse zastaví a všetci sa rozutekajú uľaviť si do kríkov.
Celú cestu počúvame Britney na plné gu.., ehm, veľmi hlasno, ájm a sléjv forjú, a na tomto mieste sa musím priznať že som úchyl a masochista, ale MILUJEM Britney ♥. Krátim si chvíľu tým že vybľakujem s ňou, ú-bejbe-bejbe, ale iba tichučko aby ma nevysadili. Ou-jé. Mladý muž vedľa mňa si kráti chvíľu tým že mi hladká nohy, ale sme tak nasardinkovaní že to možno nerobí naschvál. Dokonca mám miestami bizarný pocit že mám štyri nohy, keď sa moje stŕpnuté členky dotýkajú navzájom, aj členkov mojich spolusardiniek.
Do Ranohiry dorazíme o polnoci. Osadenstvo taxi-brousse sa zhodne že najlepšie mi bude Chez Berny. Dvaja spolucestujúci ma tam ochotne eskortujú, zobudia Bernyho, Berny sa objaví v nočnej košeli aj s čapicou na hlave, Kremienok & Chocholúšik Style, vyčaruje kľúč a izbu. Izba vyzerá akoby zmrzla pred dvoma storočiami v čase, ale má kúpeľňu, a, ach panebože, tečie teplá voda, aký nádherný luxus po Ranomafane kde iba kvapkala, aj to len studená - a tak sa konečne po štyroch dňoch schuti osprchujem. Ráno sa zobudím so sliepkami a hneď Bernymu aj zdrhnem, do lepšieho.
Dostanem chutnú chatku s veselou kúpeľňou, a raňajky zadarmiko. Spokojná. Výhľad na hory Národného parku Isalo je prekrásny, hlavne z bazéna a s pivom v ruke.
Niežeby som mala rada pivo.. Najprv si objednávam vino, barman vrtí hlavou, gintonic?, vrtí hlavou, vodka?, vrtí hlavou, ALCOHOL???, prikývne energicky že mu skoro hlava spadne z pliec a postaví predo mňa - Tri Kone. 'Three Horses Beer'- častejšie iba THB, najpopulárnejšie madagaskarské pivo. Tak mám pivo, a mám narodeniny, a pečie mi na hlavu, a k spokojnosti mi nič nechýba. Iba rodina a kamaráti, fňú. Ale keď tu nie sú tí starí, treba si urobiť nových..
Odbehnem si nájsť sprievodcu do parku na nasledujúce dva dni a nájdem Heryho, s ktorým si okamžite padneme do noty. Štart si naplánujeme na siedmu ráno, a ja, úplne atypicky, meškám. Totiž, zobudím sa, otvorím dvere do kúpeľne, prvá vbehne žaba, a než prekročím prah, už si sedí v umývadle. Uznajte..
