Tak žaba, vravíš, pozerá na mňa sprievodca Hery pobavene, ked konečne s polhodinovým oneskorením dorazím na naše turistické rendez-vous. Aby si nemyslel že som taká baba, odprisahám mu že ja v skutočnosti lezúniky všetkých druhov rada, a tak sotva vykročíme, už mi Hery s nadšením prezentuje chameleóny zívajúce v kríčí..
Aj modlivku čo si privstala, aby na byľke manioku nakládla vajíčka.
Šplháme sa pomedzi pieskovcové skaly, a objavíme prvé hrobky kmeňa Bara, zakliesnené vysoko v nedostupných skalných previsoch a puklinách. Jedným z mnohých madagaskarských fady je že sa nesmie ukazovať prstom na hrobky, lebo to prináša smolu. Fady sa často prekladá ako "tabu": v skutočnosti fady sú povery - niečo ako naši kominári a nebehanie pod rebríkom. (V odľahlých častiach Madagaskaru majú fady podobné našej čiernej mačke, ale miesto čiernej mačky majú - bieleho človeka.) Madagaskarské fady sú komplexné a berú sa smrteľne vážne. Samozrejme sa pozabudnem a už sa valí na úbohý kmeň Bara jedno nešťastie za druhým, keď sa Heryho gestikulujúc spýtam či to, to a to sú hrobky.
Hrobky sú dvojaké: dočasné a trvalé. Do dočasných sa telo ukladá na určitý čas, rok a viac v závislosti od kmeňa, potom sa spraví veľká párty na ktorej sa zíde celá rodina, tancuje sa, spieva a pije a obetuje sa zebu (čierno-biela samica, ktorá už nie je plodná). Kosti nebožtíka sa vyberú, zabalia do hodvábu, a uložia do trvalej hrobky k ostatným členom rodiny. Prúser je keď sa v procese nejaká kosť zapatroší. To má potom rodina dlhé mesiace hlavu v smútku z tej hanby.
Madagaskarčania sú rodinne založení ľudia, a do rodiny sa ráta široký okruh živých aj mŕtvych príbuzných, preto je prebaľovanie mŕtvych, a vlastne aj samotná smrť, taká, nuž, radostne neradostná udalosť. Rakvy sú veselo pomaľované, často v tvare domčeka. Aby sa mŕtvy aj po smrti mal dobre, lebo podľa madagaskarského vnímania, smrť nie je koniec, iba pokračovanie niekde inde.Mŕtvi sa rozhodne nemôžu sťažovať na výhľad: pieskovcové hory erodované vetrom a dažďom do bizarných mimozemských tvarov, kam až oko dovidí, pretkané prameňmi vytvárajúcimi malé oázy a lagúny s vodou chladnou a priezračnou - len zhodiť šaty a hodiť sa do nej, žblnk !
Po záležitostiach spirituálnych prikročíme k veciam praktickým, a schováme sa s Herym za kríčkom. Pri všetkej počestnosti, samozrejme, a náš záujem je čisto vedecký. Hery našiel chodiacu vetvicku. Kde? Tu. Kde?? Tu!! KDE?!?!? TUTOK, AHA, a nehaluzí, ono je to fakt pakobylka maskovaná ako haluz.
Pootáča mi kamene, pod ktorými sa skrývajú malé škorpióny, a potom ma súri. Hery, snáď sa nebojíme škorpióna...? Teraz je na rade Hery aby odprisahal že sa nebojí lezúnikov, to sa len obáva aby chudák malý nedostal úpal. Opatrne kameň vráti, podložiac ho vetvičkou aby škorpióna nerozpučil, a vidiac to láskavé gesto, okamžite sa do Heryho buchnem, celá.
Narazíme aj na kolóniu kobyliek priam biblických rozmerov.
A nájdeme rodinku lemurov leňošiacich v korune stromu.
Po horúcej savane zostúpime do kaňonu a kráčame pri vode, pomedzi vážky a motýle. Objavím ružovú vážku a som z toho mimo, Hery, táto vážka je PINK!, a Hery sa ma opatrne spýta či mi nie je horúco, a či si nechcem dať klobúk na hlavu. Čo je strašne nespravodlivé lebo ona je fakt ružová.
Na druhý deň ideme do kaňonov. Ten populárnejší sa volá Lemurov, a zvonka vyzerá ako čaša vína. Dno kaňonu je vystlané bielym pieskom a posiate balvanmi do ktorých sú vytesané provizórne schody. Keď vidím pár starších francúzskych turistov ako bojujú, som naozaj rada že som to stihla ešte kým som ešte nebojácna a fit. (Vlastne mám na jazyku mladá , ale to by sa násťroční urazili...)
Potom ideme do menej populárneho kaňona Potkanov, ktorý pripomína pohár piva. Tu sme jediní turisti. Schodíky v skalách vytesané nie sú, a aj skaly sú väčšie, miestami preskakujeme z jednej na druhú a pod nami zíva desaťmetrové prázdno. Mora-mora, vraví Hery, pomaly-pomaly: dve slová, do ktorých by sa dala zhrnúť celá malagašská životná filozofia. Yeka , prikývnem, lebo moja malagaština je po desiatich dňoch na Mada na veľmi pokročilom leveli.
Odmenou je čarovné zákutie na konci kaňonu, v ktorom sa voda trbliece ako tisíc iskričiek, a piesok vytvára malú pláž.
Hery sa natiahne s batohom pod hlavou, a úkosom ma sleduje ako pobehujem s foťákom. Nevydrží, oprie sa o lakte a vraví, stále len beháš, nevieš relaxovať, tu si ľahni, daj si batoh pod hlavu, a oddychuj! Poslúchnem, ľahnem a oddychujem, aj keď sa mi to najprv bárs nepozdáva. Ale po chvíli sa uvoľním, mora-mora, a začnem si uvedomovať zvuky a vône ktoré som predtým nespozorovala, a nakoniec spokojne zadriemem. Z treku sa vraciam oddýchnutejšia ako pred odchodom.
Po návrate narazíme na zhovorčivého Snoop Dogga v bielych teplákoch, ktorý neodolá možnosti inkasovať kompliment na adresu krás svojej krajiny. Ju lajk?, vyzvedá. C'est magnifiques, skúšam na neho svoju francúžštinu. Oui, súhlasí, yeka, prikývnem, yes, povie rozvážne, a potom nám dojdú slovíčka.
Situáciu zachráni Hery. Lúčime sa a preberáme môj plán na ďalšie dni. Vysvitne že Snoop Doggy pracuje pre autobusovú spoločnosť, konštatuje že z Ranohiry nie je také ľahké sa dostať, ale you are only one, nejak to vyriešime. A naozaj, na druhý deň ráno ma už čaká aj s lístkom. Taxi-brousse pôjde za dvadsať minút; prečo ma to vôbec neprekvapuje..? Každých pár minút dobehne na pokec. Sadne si vedľa mňa na obrubník, úkáže na hory, bjutiful, povie, oui, odpoviem. Very bjutiful, poviem, oui, odpovie, a pozorný pozorovateľ z tejto konverzácie isto vypozoruje pozoruhodný súzvuk duší.
Nakoniec pribehne, schmatne moju batožku, a vraví, zohnal som ti taxi-brousse, ale ide z Ilakaky, ale to nevadí, aj taxík som ti zohnal, poď rýchlo, a už ma tlačí do taxíka. Merci, kývam mu cez okno, a on mi za to posiela vzdušný božtek.
