Dostali sme kolobežku. Správnu komunistickú, červenú, s brzdou na riaditkach, keď sme sa kolobežkali robila kravál že sa susedia chodili dívať. Keď mala sestra dobrú náladu tak ma odviezla, a ja som pišťala od strachu keď lomila zákruty ukrutným tempom. Potom sme vyrástli a upadla do zabudnutia.
Do práce chodím pešo. Poctivá polhoďka dvakrát denne, na čerstvom vzduchu, vetre, daždi. Občas kľučkujúc v dopravnej zápche, ohrozujúc prosperitu svojej poisťovne. Vlastné auto som vylúčila. Trable. Keď sa kazí. Keď treba pucovať namrznuté okná. Keď ukradnú puklice, späťák, kolesá a nechajú ho zaparkované na tehličkách na smiech celému sídlisku. Keď nie je kde zaparkovať. Keď človek zaparkuje o dva bloky ďalej a ráno v panike volá policajtov. Potom si pri spisovaní zapisnice spomenie že 'žišmarjá... (Však, Silvi?? :))
Bicykel nie. Reflexná vesta a na hlavu prilba, nébudem trapná!! Chcelo by to.. Kolobežku. A tak som si zadovážila.
Od čias Husáka visiaceho nad školskou tabuľou sa zmenila konštrukcia. Táto kolobežka by mohla letieť na Mesiac, titánovo kompozitová, pevná a zároveň ľahká, skladná, praktická. S červenými riaditkami. Aj brzdu má! Fičím na nej do práce a pištím od radosti keď sa valím dolu kopcom. Zručnosťou jazdy ohúrim puberťákov, ktorí fajčia tajme v podchode.
V práci vyvolá tiež veľký ohlas, každý si spomenie na kolobežku ktorú mal alebo chcel alebo závidel susedovi. Každý si ju chce vyskúšať. Pohľad pre bohov keď šesťdesiatročný pán manažér závodí cez ofis, šediny mu vejú, a v očiach sa mu zračí nefalšovaná detská radosť. Požič aj mneeeeeeee...! A tak sa jašíme ako deti, na striedačku sa vozíme, skončíme až keď takmer spôsobíme kolíziu s pani upratovačkou. Výraz tváre napovedá že ešte raz a dostaneme špinavou handrou po hlave. Tak ju odložíme a zachovávame dekórum, škúliac po nej jedným očkom. Kolega ma drgá od stolom: keď odíde tak požič, dobre?
Tak to sú tie vyznamné míľniky v živote, napĺňajúce hrdosťou šťastného majiteľa: prvé auto. Druhá kolobežka :)
