Do Národného parku Ranomafana sa dostanem cez Fianar. Fianar je asi 400 km od Tany, a ja si vyrátam že keď sme za šesť hodín tam, stihnem to do Ranomafany ešte pred západom slnka. Samozrejme zabudnem na prvé pravidlo Madagaskaru, neplánovať-nepredvídať-a-neočakávať, a tak je to nakoniec deväť. Fianar a Tanu spája cesta číslo sedem, hlavná a najlepšia. Napriek tomu by som ju skôr ako k D1, prirovnala k ceste z Hurbanova do Martoviec (pre tých ktorí poznajú moje južné končiny).
Že sa na Mada robia veci inak, je jasné od prvej križovatky: jednoduchá križovatka v tvare T, stráži ju dopravná značka veľkosti billboardu. Vpravo to, vľavo ono, a smerom vpred lebka s hnátmi. Cesta je relatívne úzka a kľukatá, a sem-tam sa s kvíliacimi gumami vyhýbame dieram v asfalte. Občas mám problém rozoznať či sa na Mada jazdí vpravo alebo vľavo, ale väčšinou sa držíme uprostred a pred neprehľadnou zatáčkou trúbime. (Klaksón je vec prestíže, takže namiesto tut-tut sa hlásime malou symfóniou). Na cestách nie je veľa áut. Iba občasná motorka, prenajatý 4x4 naložený majetnejšími turistami ako som ja, a iné taxi-brousse, ale spokojne konštatujem že my sme najrýchlejší taxi-brousse na cestách.
Krajina sa postupne mení, od malých kopcov s terasovitými políčkami a červenou pôdou, cez vysoké holé kopce posiate balvanmi, a miestami mám pocit že prechádzame stredným Slovenskom, kým ma hlinené chajdičky s trstenou strechou nevrátia do reality. Na polceste pol hodinu stojíme, zatiaľ samozrejme pribehnú predajcovia hocičoho-a-všetkého. Núkajú chutne vyzerajúce bochníky syra, aj pečené kuracie stehná z veľkých pootĺkaných smaltovaných tanierov. Pani vedľa mňa vytiahne vlastný obed, ryžu s mäsom, a milo ma ponúkne. Ešte dva dni som z toho mimo.
Keď sa konečne pri západe slnka dogúľame do Fianaru, autobus obklopia taxikári, a namiesto Ranomafany sa veziem do hotela, ktorý môj sprievodca popisuje ako jednoduchý, čistý.
Slečna na recepcii nevie po anglicky, tak na ňu skúšam šámbr, vakant?, čo nech už je v akomkoľvek jazyku, pochopí a zavedie ma do izby. Jednoduchá, áno. Čistá, diskutabilné. 7 eur, sprchovací kút, spoločný záchod na chodbe. Odcupem tam, zavriem za sebou, a zistím že, nuž - že buď budem cikať postojačky alebo nechám pootvorené dvere a vystrčím kolená na chodbu inak si tu neporadím, a tak radšej volím luxus za 12 v susednom hoteli, s kúpeľňou. A veckom. A raňajkami v cene.
Madagaskarské raňajky sú veľmi jednoduché (a buďte radi že nedostanete tradičnú ryžu.. Na Mada ryža nad zlato - ako povedal kráľ Neviemkto Neviemkoľký, "Ryža a ja sme jedno.") Čerstvá bageta, (niečo ako) maslo, džem alebo med, džús, čaj alebo káva. Ak máte radi svoju kávu au lait, tak si ju môžete dať doma. Na Madagaskare nemajú kravy, ale zebu čo vyzerá ako hrbatá krava. Zebu dáva menej mlieka ako krava - v období sucha ktoré práve končí, ešte menej ako obyčajne - a tak namiesto mlieka dostanem mliečko kondenzované.
Po raňajkách sa odveziem taxíkom na stanicu. Pred stanicou nám do idúceho taxíka naskočí týpek, nestihnem mu ani podať labu a už mi ňou trasie, je to taxikárov frère, pracuje pre autobusovú spoločnosť, taxi-brousse odchádza o dvadsať minút, poď do môjho ofisu, a než vystúpim z taxíka, batožka je už na streche autobusu. Dostanem sedadlo vpredu uprostred, vedľa vodiča, a naozaj odchádzame o dvadsať minút. Ranomafana je teoreticky na hodinu jazdy, ale vykšeftujeme autorádio, ktoré sa potom celú cestu snažia namontovať, mne na kolenách. Je mi jasné že protestovať nemá zmysel. Až keď mi pri pokuse o spájkovanie opražia chlpy na kolene pípnem že excuse moi?! ale iba tichučko, lebo sa bojím že ma posadia dozadu, kde sa tlačí jeden druhému na kolenách 25 ľudí. Okrem toho distribuujeme balíky a koše všeličoho, takže nám to trvá nie hodinu ale tri (a autorádio aj tak nefunguje)...
V Ranomafane strávim tri dni. Cez deň je horúco, v noci zima, a z dažďového pralesa čo nás obklopuje sa ozývajú čudné zvuky. Som jediný hosť v chatkovom komplexe, a nebojím sa, fakt, až keď sa čudné zvuky začnú ozývať z kúpeľne. Vydesená píšem domov a dostanem naspäť ukľudňujúcu smsku že "čokoľvek to je, je to menšie a viac vydesené ako ty" - o čom fakt pochybujem. (Nakoniec sa ukáže že je to kvapkajúca voda v sprche.)
Highlightom Ranomafany je samozrejme návšteva národného parku. V sprievodcovi si prečítam, že lístok si musím kúpiť v kancelárii národného parku, a tak zbehnem do dediny. Nie a nie ju nájsť, tú kanceláriu, ale ochotný okoloidúci sa ma hneď ujme, a napriek tomu že pôvodne išiel opačným smerom, zavedie ma tam. Nikto tam nie je lebo jediný zamestnanec je na obedovke, a tak ideme k nemu domov. Otvorí v zástere, s varechou v ruke. Nie, lístok sa nekupuje v kancelárii ale pri vchode do parku, a obedovala som už?, lebo práve dovaril obed, tak keď som hladná,...
A ja si znova uvedomím, o koľko sú títo chudobní ľudia bohatší ako my.
Do národného parku možno ísť iba so sprievodcom - jedného mi ochotne nájde môj recepčný Phoste (ktorý tiež funguje ako kuchár, čašník a nočný strážnik). Volá sa Roland, hovorí po anglicky a trocha sa ho bojím lebo mi pripomína pána profesora matematiky z výšky (pozdravujem, pán Novotný :)). Prvého lemura stretneme po pol hodinke. Hojdá sa v korune stromu a hryzká bambus. Vlastne najprv počujem chrúmanie, až potom vidím lemura. V korune stromu je ich dokopy sedem, a je to vraj rodina, mama, tato, detičky, lebo lemury sú súdržné, rodinne založené tvory.
Postupne narazíme na päť rôznych druhov, a je to taký zážitok sledovať tieto veveričko-opico-mačko-macíky, že miestami zabúdam aj dýchať. Majú dlhokánske huňaté chvosty, do ktorých sa vedia celé zabaliť, niekedy aj navzájom. Vidím ich navzájom sa umývať, aj vypapulovať si a navzájom sa prefackať, a potom trucovať na opačných koncoch stromu. Čumím s otvorenou pusou, čo je dosť nebezpečné keď nado mnou sedí lemur, keďže majú rýchly metabolizmus. Jeden macko očúra nemeckej turistke objektív, čo je iba spravodlivé keďže ma minútu pred tým vytlačila veľkým zadkom z môjho stanovišťa.
Lemury však nie sú to jediné, čo sa v Ranomafane oplatí hľadať. V kríkoch sa krčia malé chameleóny aj veľké stonožky, žaby, chrobáky, a aj v najtmavšom kúte lesa nás sprevádzajú motýle. Mnohé z týchto druhov sú endemity, čiže ich nenájdete nikde inde na svete.
To platí aj o flóre, aj keď na flóru nie je správne obdobie. O dva mesiace bude všetko kvitnúť, ale zatiaľ je na kvety zima - iba hubám zrejme zima nie je.
Z Ranomafany pokračujem cez Fianar do Ranohiry, ale to sa najprv musím dostať z Ranomafany. Phoste ma eskortuje na zastávku, a hodinu čakáme na taxi-brousse. Potom prídu tri naraz, a všetky vyzerajú beznádejne plné. Phoste mi nakoniec nájde pol sedadla, do ktorého ma musia zašprajcovať obuvákom. Útecha je že mi nikto nesedí na kolenách, a autorádio funguje, tak cesta trvá iba dve hodiny...
Pokračovanie nabudúce a časť prvá tu.
