„Aj tebe dobré ráno. A ako vidíš, mám na sebe oblečenie. Pripadalo mi nevhodné prísť do práce nahá.“
Môj vtip ako vždy nepochopila, ale vycítila, že som ju asi urazila. Pani bossku vždy viac zaujalo to, čo mám na sebe, koľko to stálo a kto mi to kúpil, ako kvalita mojej práce. A vlastne, keby som aspoň bola lenivá a neschopná, mala by mi reálne čo vyčítať a bola by možno spokojnejšia.
Moje odpovede na jej narážky a nízke otázky ju začali asi riadne dráždiť. A tak, postupom času som vraj prestala pracovať dostačujúco a zakaždým, keď som ako editor opravila chybu, do očí mi hodila blato z výčitiek a upodozrievaní, že po nej naschvál hľadám chyby. Z malého bobku, ktorým začal žabomyší spor, sa stal riadny výkal a ja som prestala dýchať.
Jediné, čo ma držalo v inštitúcii zvanej práca, nad vodou, bola hudba, ktorá mi hladkala nervy.. Jedno ráno mi vzala ešte aj toho Mobyho. Bude tu ticho!
Hlasné myšlienky a nezmyselná tenzia, na ktorú by bola cirkulárka tupá, sa prepracovali až za okrúhly stôl presklenej miestnosti. Tam, za tým stolom, som prebrala ohodnotenie polročnej práce. Údajne tretinový výkon... A tu už nepomohlo nič.
Vzdor, hrdosť, pocit bezmocnosti a bezprávia, zrýchlená sebareflexia, zlosť či odvaha... čo sa to vo mne odrazu stretlo? Neviem, no výsledkom bola výpoveď do 48 hodín od posledného incidentu. A do smutného, rozčarovaného a krehkého kroku pri odchode z budovy zo skla hral mi Mobyho Porcelain..
