Myslím, teda som či som, teda myslím?

Pozoruhodný to človek, tento René Descartes. Na chvíľu som mala pocit ( pri čítaní jeho Meditácií), že všetko je tak jasné, clara distincta, logicky konzistentné, vysvetliteľné. Všetkému som rozumela, sebe som rozumela! Po zatvorení knihy som sa, žiaľ, znovu ocitla na tom istom mieste, s nejasnosťami a pochybovaním o všetkom, o čom sa len pochybovať dá. René Descartes, tento bystrý človiečik a okrem iného i matematik, vedec a filozof, sa svojou metódou pochybovania o všetkom ( metodickou skepsou ) snažil dospieť k záveru, že predsa len nie je nutné o všetkom pochybovať. A o čom možno mať úplnú istotu? No predsa o sebe samom, o človeku pochybujúcom! Pretože, i keď by sme o všetkom pochybovali, o jednom sa pochybovať nedá, a síce, že sme to my, ktorí pochybujeme. A i keď by sme sa vo všetkom mýlili, v jednom sa mýliť nedá, že sme to my, ktorí sa mýlime. A keďže pochybujem ( či mýlim sa), myslím. A keďže myslím, potom som.Myslím, teda som! Cogito ergo sum. V podstate išlo Descartovi o dokázanie existencie Boha a o odlíšenie mysle ( res cogitans ) od tela ( res extensa ), ktoré spolu vytvárajú jednotu človeka, ale obe, myseľ i telo, sú podstatne odlišné od seba. Či sa mu to podarilo dokázať uspokojujúco, nechám na vás ( prečítajte si Meditácie, myslím, že pri nich nezaspíte:-) Ja v jeho systéme vidím malé chybičky krásy, napr. už len jeho začiatočné postuláty sa dajú spochybniť. Ujo Descartes totiž vychádza so samozrejmosťou z predpokladu, že boh existuje, ako idea dokonalosti, v našich hlavách. Túto ideu, ktorá nás presahuje, pretože my nie sme dokonalí, nemôžeme mať predsa sami od seba, ale nám ju do nej musel vložiť on, boh. Logicky to síce všetko sedí, lenže, čo ak niekto pochybuje o reálnosti dokonalosti? Myšlienka dokonalosti ešte nie je zárukou toho, že táto dokonalosť aj reálne jestvuje. A ako myšlienka zostáva stále iba v možnosti. To potom znamená, že by aj boh zostával iba v možnosti... Tých chybičiek krásy by sa našlo aj viac, mojím cieľom však nie je ich tu vymenovať, skôr upozorniť na jeho útlučké dielko Meditácie o prvej filozofii.Páčilo sa mi, ako na záver skromne skonštatoval ( poznámkou pod čiarou ) výsledok svojej práce. Je presvedčený totižto o tom, že dosť hlboko zostúpil do metafyzických vecí. Netreba sa im však príliš venovať. On čo to o nich napísal a to nám bohato stačí. Stačí obsah jeho meditácií poznať iba všeobecne a pamätať si záver:-) Taktiež si myslí, že podporil istotu skeptikov ( istotu o čom? ). V prvej knihe Princípov nájdeme všetko, čo je nutné vedieť z metafyziky kvôli fyzike.Na záver:Nemožno pochybovať o veľkosti Descartovych myšlienok. V 21. storočí svojimi názormi však naráža na nejeden problém, dá sa povedať, že je ich veľa. Napr. taká filozofia mysle sa s jeho názormi o človeku, pozostávajúcom z dvoch rozdielnych substancií, ťažko vysporiadava. Určite má čo k tomu povedať i psychológia či psychiatria, ktorá by si vnímaním seba ako seba, či ako veci mysliacej, nebola až taká istá. ( Šialencov, ako nazval tých, ktorí nemajú v poriadku myslenie, presnejšie, ktorí sú choromyseľní, úplne opomenul vo svojej teórii ). Jedno sa musí uznať, meno Reného Descarta je známe ešte aj po viac ako troch storočiach. Jeho myšlienky nedajú mysliteľom spávať i dnes, stále sú centrom úvah a zaslúžia si svoju pozornosť i naďalej.O jednom nemožno pochybovať, že myšlienky Reného Descarta žijú i v súčasnosti.