Bežiaci životom...

Rozbehnutí zo svojho stredu zabehávame svoj denný maratón. Niekedy sa nám podarí obzrieť sa naľavo či napravo a zazrieť život iných, priateľov. Inokedy, s veľkým šťastím, aj ten náš...Bežíme, popritom myslíme, cítime, robíme... Žijeme rýchlo, pretože tak je nám udávaný rytmus. Taká je dnešná doba. Taký je život dnes...Tak bežíme nespomaľujúc ďalej. Kam? Nevieme. Určite do budúcnosti. Bežíme, lebo bežia ostatní. Bežíme, lebo stáť nevieme. Bežíme, lebo to chce sám život, ten dnešný...Bežíme, aby nám niečo neutieklo, no „ono“ to je stále v nedohľadne... Bežíme a cítime, že nám čosi uniká. A čím sme rýchlejší, tým sme prázdnejší...Tak prichádza niekedy čas spočinutia, kedy pocítime únavu i samých seba a svoje bytie a precitneme...Uzrieme život v inej rýchlosti a v inom čase. Priateľov a blízkych na inom mieste. A nás samých v (po)stoji.Už necítime únik pomedzi prsty, únik nás samých. Sme. Tu a teraz, úplní a pre seba. A ešte prv, než sa znovu rozbehneme, podarí sa nám niekedy nazrieť do nás samých i do iných, i do hĺbky života...