Honba za zmyslom

Nesmierne ma zamestnávala otázka po zmysle. Týmto zamestnaním som sa zaoberala mesiace, roky. Po rokoch sa mi prihodila jedna okolnosť, kedy už nebolo potrebné pýtať sa na zmysel. Už nebolo podstatné hľadať ho, nebolo to viac dôležité. Nachádzal sa v momentálnej situácii. A ja som v tej chvíli presne vedela, čo mám urobiť. Bol tu. Tak ako tu bol počas celých mojich rokov hľadania. Tak ako tu bol pravdepodobne tisíce rokov pred mojím hľadaním. V každej ľudskej situácii, v každom okamihu života. Večným tiahnutím za večným zmyslom bol však počas všetkých tých rokov prehliadaný. Už som si viac nekládla otázku po zmysle. Vedela som, že sa s ním znovu stretnem. Možno už zajtra, možno o mesiac a možno o pár rokov. A vedela som i to, že sa podobá láske, ktorú nikdy nenájdeme hľadaním, ale práve opačným pohybom. Odvtedy som teda trpezlivo čakala, kedy ma znova osloví a dotkne sa ma... Znovu raz v nejakej ľudskej situácii...