Vedeli sme teda už dlhšie, že bude treba niečo pripravovať, no ja som stále nevedela, ako si to tí taiwanci predstavujú. Nemala som žiadne informácie a nevedela som, či chcú aby sme o tej hudbe rozprávali, alebo ju chcú len počúvať, alebo chcú aj počúvať aj aby sme im o tom niečo povedali. Jediné čo som vedela bolo, že ich máme aj naučiť spievať nejakú ľudovku. Mišo sa s nimi stretol už aj predtým a niečo si o tom povedali, ale aj tak veľa informácií nemal. Ale hneď na úvod spôsobil zmätok, ktorý sa s nami tiahol až do konca celej tejto akcie. Mišo, alebo ako ho ja volám „malý Mišo“ (meria síce aspoň 190 cm, ale je mladší odo mňa) študuje v Prahe a preto tu papierovo je ako Čech a ešte aj všetkým vraví, že je Čech. Údajne to robí preto, že viac ľudí aspoň niekedy počulo o Českej republike a viacej sa „chytajú“, ako keď povie, že je Slovák. Takže aj naši Student Ambasadors (študenti, ktorí pomáhajú zahraničným študetom a pripravujú rôzne akcie aj pre domácich študentov) si mysleli, že sme z Čiech a aj na programe sme boli tak napísaný, aj pri texte našej piesne bolo napísané, že je to česká pieseň. A sranda bola, že pieseň vlastne aj tak bola moravská. Čiže v tom bol trochu zmätok. Spievali sme totiž pesničku „vínečko bíle“. Prezentácia mala byť v piatok. S našimi „ambasádormi“ sme sa konečne stretli v pondelok. Na tomto stretnutí sme sa v podstate aj tak nič podstatné nedozvedeli. Jedine že nám taiwanci prepísali text piesne, ktorú sme ich mali učiť spievať do ich fonetického prepisu, lebo ani ja ani Mišo ten prepis neovládame. A dohodli sme sa s nimi, že nám zabezpečia projektor, lebo sme sa teda s Mišom dohodli, že urobíme powerpointovú prezentáciu s obrázkami a nejakými základnými informáciami o Slovensku, pretože sme predpokladali, že väčšina taiwancov nevie takmer nič o Slovensku. Taktiež sme im povedali, že po čínsky rozprávať nebudeme, ale iba po anglicky. Mišo síce po čínsky už vie, ale nejak sa mu do toho nechcelo, a ja by som mu aj tak nerozumela. Ešte nám dali termín generálky a šli sme domov. Mišo bol usilovný a posťahoval z netu veľa obrázkov a ľudoviek a dokonca našiel aj veľmi pekné video nejakého folklórneho súboru, s nejakým tančekom. Mojou úlohou bolo napísať texty, alebo aspoň viac-menej vymyslieť o čom budeme rozprávať. Mala som to urobiť v stredu, no namiesto toho, sme aj s Mišom šli k nášmu kamošovi Martinovi a tam sme boli do neskorých nočných hodín. Takže vo štvrtok ráno po škole, som si nad to rýchlo sadla a urobila si taký súkromný brainstorming a napísala som body, o ktorých sa mi zdalo dôležité hovoriť. O jednej sme sa s Mišom stretli, upravili sme moje návrhy, napísali sme to v angličtine a spolu s prezentáciou sme si to dvakrát prešli a nacvičili. O siedmej sme mali termín generálky. A tam sme sa stretli s tým, ako sa asi taiwanci na vysokej škole radi zabávajú, alebo teda ako trávia svoj voľný čas. Prišli sme do malej miestnosti, kde bolo naskladaných veľa „ambasádorov“ a oni od nás vyžadovali, aby sme náš program predviedli tak, ako to bude naozaj vyzerať a oni sa tvárili, že sú publikum. Bolo to veľmi milé. Oni totiž na takýchto akciách veľmi spolupracujú. Ja som začala prezentáciu tým, že som seba a Miša predstavila a oni zborovo odpovedali: „Ahoj Lenka, Ahoj Mišo“ (skoro ako v skupine anonymných alkoholiov). Vždy, keď sme povedali nejaké slovíčko po slovensky (fujara, gajdy, cimbál, fašiangy, čepiec a podobne), tak ho opäť zborovo zopakovali a na konci s nami poslušne spievali pesničku. Bolo to veľmi milé, ale pre európana zvláštne tým, že túto akciu si oi organizujú ako mimoškolskú aktivitu úplne dobrovoľne, čo sa teda u nás často nestáva. Zabávajú sa tým, že sa stretávajú pri organizovaní takýchto podujatí. Alebo navštevujú po vyučovaní rôzne kluby. Na našej škole je veľké množstvo klubov od tanca, spevu, gitary cez meditáciu, šerm, kendo, šach až po klub pitia čaju. Mňa najviac zaujal rečnícky klub v angličtine, kam sa ešte asi prihlásim, ale ostatné ma až tak neoslovili.
No problém nastal vo chvíli, keď nás hodnotili, povedali, že všetko je super, perfektná príprava, bla bla bla, ale že predsa len by sme to mohli mať v čínštine. Opäť sme im vysvetlili, že nie. Povedali že ok. Potom som sa dozvedela, že ešte večer volal Mišovi Takashi (polo taiwanec, polo japonec), že predsa len tá čínština by bola fajn. Mišo mu opäť vysvetlil, že to nebude možné. a s touto požiadavkou nás "otravovali" ešte aj tesne pred prezentáciou. Nechceli pochopiť, že oni sa mi na to pristúpili. V deň prezentácie (včera) sme prišli na miesto určenia načas. Takmer nikto tam ešte nebol, ale hlavne tam nebol projektor, o ktorý sme si vyslovene požiadali, že bez neho naša prezentácia nemá zmysel. Do poslednej chvíle nám nebolo jasné, či nám ho donesú. Doniesli, no ako sa hovorí o pät minút dvanásť a ešte ho aj nevedeli zapojiť. Už to dokonca začalo vyzerať, že ho ani nebudeme môcť použiť (tým by samozrejme celá prezentácia stratila zmysel). Nakoniec prišiel môj kamoš z Chile a zapojil nám to. Celé sa to kvôli tomu posunulo o 20 minút. Prezentácie sme mali 4 za sebou a celé to dopadlo veľmi dobre. Všetci nás chválili, spievali si s nami pesničku a napísali nám na veľký plagát odkazy o tom, ako sa im to páčilo a čo všetko sa naučili. Na záver nám mali odovzdať diplomy, ale keďže na nich bolo napísané, že sme z Čiech, tak nám sľúbili, že ich prerobia a odovzdajú nám ich neskôr. Tak sme strávili pár dní sledovaním toho, ako mládež na Taiwane trávi voľný čas. Hm, na oplátku sme ich pozvali tráviť voľný čas „po slovensky“ a išli sme si s pivkami sadnúť do átria, kde sme ich opili. J
