24.11. 2007
Hurá! Konečne prázdniny a prvé naozajstné taiwanské dobrodružstvo pred nami. Namiesto výletu do Thajska ideme s Claudiom na výlet po Taiwane. Plány máme minimálne, chuť veľkú. Máme stan, 2 batohy, 2 spacáky a jeden druhého. Cesta začala pre mňa už na zastávke autobusu Gong Guan, keď som nasadla na autobus, ktorý síce išiel tam, kam som chcela, ale išiel uličkami, ktoré som vôbec nepoznala. Takými maličkými, s chrámami, s trhmi,... Na stanici som ešte chvíľu čakala na Claudia, lebo ráno mal „placement test“ z angličtiny. Stihla som si ešte kúpiť topánky za 200NT (asi 150 SK) a tento zošítok. Asi pol hodinu sme sa s Claudiom na tej oooobrovskej stanici hľadali, kúpili sme si 10-dňový lístok na vlak za 1098 NT (840SK), kúpili sme si jedlo a čakali na prvý vlak smer JUH po východnej strane ostrova. Ten správny vlak sme našli úplne náhodou, asi preto, že vyzeral ako metro. Po chvíli sa uvoľnilo miesto a mohli sme si aj sadnúť.
Sedeli sme oproti taiwanskej dvojici a ona, keď videla, že som Claudia pohladkala po hlave, tak sa na mňa usmiala. A keď videla, že mi zaspal na ramene, ona sa oprela o rameno svojho frajera a zaspala. Po ceste som videla prvýkrát naživo ryžové plantáže!
Aj Claudio písal do denníčka:
Nečakane sme vystúpili na malinkej staničke vlaku- metra, kde nebolo nič... len MOOOOREEEEE, teda OCEAAAAAAAN. Zbadali sme ho z vlaku, a keď vlak zastal, v sekunde sme sa rozhodli, že vystupujeme. Schmatli sme všetky veci a vybehli z vlaku.
Až potom sme videli, že okrem oceánu tam naozaj nič nie je. K vode sme museli zliezť po náročnom teréne, ale bolo nám to jedno. Boli tam také malé, smiešne políčka, či záhradky a tam sme zbadali uja, ktorý tam obrábal to svoje políčko. Opýtali sme sa ho, či mu môžme trošku pošliapať záhradku. Povedal, že áno a ukázal nám cestu, kade sa najlepšie ide k vode.
Pri oceáne sme sa tešili a ja som tvrdohlavo chcela ísť na také kamene, že sa tam odfotím. Claudio vravel, nech tam nejdem, no ja som ho neposlúchla. Jasne, že prišla veľká vlna a celú ma zalialo J : topánky a gate až po zadok. Vôbec mi to nevadilo.
Tu som celá mokrá:
Radšej sme sa ale vyzuli a šli sme behať po skalách, špliechať sa a fotiť sa.
Nakoniec sme si vzali vaky a druhou stranou sme sa vracali ku stanici. Museli sme sa ako kamzíky liepať na obrovské kamene a potom sme museli ísť aj po nebezpečne vyzerajúcom rebríku. Na stanici sme zistili, že už nejde v ten deň žiaden vlak do Hualien, kam sme mali namierené. Usúdili sme, že je to preto, lebo stanica je malá a nestoja tam všetky vlaky. Tak sme nasadli do toho, ktorý prvý prišiel a zastal, a viezli sme sa do Sū ào, mesto, o ktorom sme samozrejme ani nechyrovali. Vo vlaku mi Claudio spieval do ucha a netušili sme, či sa ešte v ten deň do Hualien dostaneme.
Pre porovnanie krabička zápaliek a "nafukovacia ryba":
a ešte pani, ktorá tiež obrábala svoje políčko:
V Sū ào sme sa pýtali na vlak do Hualien, povedali nám, že ide o 50 minút. Zdalo sa mi, že sa mi snažia vysvetliť, že máme prestúpiť, no nebola som si istá. Šli sme sa teda navečerať, prvých niekoľko „reštaurácií“ vyzeralo dosť zle, predávali tam vnútornosti, krv, hlavy a iné divné, smradľavé veci. Nakoniec sme vošli do reštaurácie typu bufet, kde sme si mohli nabrať, čo sme chceli a oni nám potom povedali cenu. Dali sme si na ochutnanie aj také malé rybičky, ktoré sú malililinké, biele a vyzerajú ako červíčky. Chcelo to odvahu, ale nebolo to zlé. Po rýchlej večeri sme sa vrátili na stanicu a spýtali sa, na ktorý vlak to máme nasadnúť, ukázali nám už pristavený vlak pripravený na odchod. Hneď v ďalšej stanici (tak ako som si myslela) sme mali prestupovať. Pýtala som sa sprievodcu, či máme prestúpiť a jeden pán keď počul, že ideme do Hualien, tak povedal: „Hualien, follow me!“ a zaviedol nás na vlak. Pri čakaní na prestup sme sa s ním začali rozprávať a rozpávali sme sa až do Hualienu (cesta trvala asi hodinu). Ani sme nevedeli, že vieme toľko po čínsky, lebo nakoniec on po anglicky veľmi nevedel, len pár fráz a slov. Rozprávali sme sa o našich krajinách (Taiwan, Čile, Slovensko), o tom, kde, čo a ako študujeme, a pretože jeho manželka je učiteľka pýtal sa nás na úplné podrobnosti. Vysvetlil nám, že opravuje lode a robí záchranára na mori, ale tiež tancuje vo folklórnom súbore(vracal sa domov z vystúpenia). Na záver sa zaujímal, či máme kde spať.. dúfali sme, že nás pozve k sebe. Nepozval nás, no na stanici nás zobral do infocentra a pomohol nám nájsť hotel. Hotel bol hneď vedľa stanice a bol veľmi lacný, 6OONT (460SK) za izbu. Pán Yang nám dal aj telefónne číslo na mobil, že ak by sme mali nejaký problém v Hualien, nech mu zavoláme.
Nechali sme si batohy v hoteli a šli sme na prechádzku po nočnom Hualien. Chceli sme ísť na nočný trh, no bol omnoho ďalej ako sme si mysleli a hlavne mapa bola postavená na hlavu, a kvôli tomu sme sa stratili a chodili sme stále dookola. Je to veľké, rozľahlé mesto, no uličky a obchody vyzerajú ako v malom mestečku. Je tam ticho, pokoj, kľud. Pozreli sme sa do dvoch chrámikov, kúpili sme si pomarančovú šťavu, a keď už sme sa chceli vrátiť do hotela bez toho aby sme našli ten trh, tak nás tam dve milé tety odviezli krásnym veľkým autom. Trh bol úplne mini a nechápali sme, prečo o ňom všade píšu a prečo nám ho všetci odporučili. No bol pri oceáne, tak sme si posedeli na kameňoch a pozerali do diaľav. Prvý krát v živote som videla maják... teda videla som ho ako svieti, točí sa .. :)
Malý chrám, nanešťastie bol už zavtvorený. No aspoň sme príšerke chytili guličku, čo má v papuľke (pre šťastie):
Obetné dary v inom chráme:
Jedna z rušnejších ulíc v Hualien:
A tá nešťastná mapa:
Do hotela sme sa vrátili už taxíkom zničení z celého dňa. Pred vchodom do hotela sme sa ešte hrali so šteniatkom a ono mi roztrhalo šatku, nehnevám sa, lebo to bol krásny malý Husky.
