26.11. (v minulej časti som sa pomýlila, to malo byť 25.11.)
Ráno sme sa chceli zobudiť zavčasu, aby sme sa z Hualien skoro dostali do Taidongu, ale ako vždy sme to nezvládli a o 11:30 nám už volali z recepcie, že by sme mohli už aj odísť. Stále pršalo. Nechali sme si na recepcii batohy a šli sme sa najesť. Po zjedení dvoch sendvičov a vypití rannej kávy som si nakúpila za balík typických sladkostí (dajú sa zohnať aj v Taipei, ale sú špecialitou Hualienu). Je to taká ryžová mäkká hmota, vo vnútri ktorej je plnka. Plnka môže byť rôznych príchutí, od výborných až po neuveriteľne hnusné (ak tam niekedy budete, nekupujte si tie, čo majú na sebe napísané: “salty”) a celá táto gulička je obalená v takej múčke. Popri tom som všetky ochutnala, aj tie čo som si nekúpila,lebo vedľa každého druhu boli kúsočky na ochutnanie.
Raňajky na boso: mokro, mokro, všade mokro, aj v topánkach mokro.
Po tomto nákupe sme si vyzdvihli vaky a šli sme na vlak (alebo sme si vyzdvihli vlaky a šli sme na vak?). Samozrejme na stanici opäť ani netušili, že čo to máme za lístok. (Náš lístok bol 10 dňový lístok na cestovanie po celom Taiwane všetkými vlakmi okrem rýchlovlaku. No celý je z neznámeho dôvodu po anglicky a je na ňom len jeden symbol vlakovej dopravy. Sprievodcovia na staniciach nikdy nevedeli, že čo to máme, takže sme im museli vysvetľovať po čínsky, že to sme kúpili v Taipei, a že to je na všetky vlaky, atď. Aj tak nás podľa mňa vždy pustili, lebo nevedeli, čo majú s nami robiť.) Vo vlaku sme sa hrali “labyrint”(celkom zábavná spoločenská hra) a po ceste sa pomaly aj zvečerilo. Keďže už pár dní pršalo a bolo zamračené stievalo sa už okolo štvrtej, piatej. Keď sme v Taidongu vystúpili, bola už skoro úplná tma. V info-kancelárii nevedeli ani slovo po anglicky, tak sme sa po čínsky snažili dozvedieť, ako sa dostať do mesta, lebo stanica je trochu od ruky, a kde je nejaký lacný hotel. Ten pán nám na mape nakreslil kde je hotel, kde je zastávka, kde máme vystúpiť a povedal, že o 17:00 nám ide autobus a ukázal nám odkiaľ ide.
Taiwanský vlak a ja s mapou Taiwanu, v taške na okne pršiplášte.
Šli sme čakať ten bus. Stále pršalo. Hneď ako sme vyšli z budovy stanice, vrhli san a nás predavačky ovocia typického pre túto oblasť. Volá sa “Budhove ovocie” alebo “chirimoya”. Jedno sme si na ochutnanie kúpili. Je to taká zelená gulička s výbežkami, ktoré majú vyzerať ako Budhove kučery. Vnútri je to biele a má to veľké čierne semienka. Je sa to lyžičkou. Bolo to úžasné, mňam. Kúpili sme si ďalšie. Claudio si položil na zem vak, ja nie, a urobila som dobre… Stále okolo nás krúžili taxíky a chceli nás za 200 odviezť, no bus mal stáť len okolo 23, tak sme čakali. O 17.00 prišiel bus, no povedal, že pôjde až 17.40. Claudio už bol nervózny, pobehoval hore-dole, stále hovoril, že sa nudí a nevedel sa do kože zmestiť. No taxíkom ísť nechcel. Už vtedy sa rozhodol, že Taidong sa mu nepáči a chcel urobiť na mape škrt, akože Taidong neexistuje. Keď sme už išli nastupovať, zdvihol svoj vak a zistil, že mu celý premokol, lebo na zemi bolo vlhko, tak bol ešte viac vynervovaný a celý nesvoj. Ja som sa na ňom len potichu bavila.
Keď sme vystúpili, stále pršalo a už bola úplná tma. Šli sme na blízku policajnú stanicu a spýtali sa ich na hotel. Najprv nás poslali do jedného, kam Claudio sám zbehol sa povypytovať. Vrátil sa s tým, že hotel nebol vôbec lacný, tak nám milý policajti povedali o ďalšom veľmi blízkom. Tam už sme šli spolu. Našťastie mali pravdu a hotel bol blízko a bol lacný. Opäť sme platili 700NT (cca.540SKK) za izbu. Keď sme prišli do izby, zistili sme, že svetlá nesvietia a na zemi je voda, tak sme sa šli sťažovať. Po čínsky sme sa posťažovali, že nie je svetlo a na zemi je voda. Teta sa nám snažila niečo vysvetliť o tom svetle, no nepochopili sme, tak išla s nami do izby, prišla, strčila prívesok na kľúčoch do takej dierky a svetlo zrazu fungovalo, hahahaha, ale voda na zemi tam bola stále. Tak sa teta veľmi ospravedlnila vymenila nám izbu. A to bolo jediný, krát kedy číslo našej izby neobsahovalo číslo 5 (tá pôvodna izba tam tiež tú 5ku mala, bolo to číslo 805).
Izby boli krásne a bol tam aj fén, takže sme sušili o stošesť, ja ešte topánky z prvého dňa a Claudio všetko čo mu premoklo na stanici, vrátane spacáku. Po tejto akcii sme sa šli von najesť. Ja som si dala moju obľúbenú ostro-kyslú polievku (ktorá samozrejme chutí inak ako v slovenských čínskych reštikách). No ono je to celkom risk, lebo v niektorej pláva krv, v niektorej nie. V okolí školy to už mám vychytané a chodím tam, kde krv nie je. Teraz som mala smolu a krv tam plávala. Aby ste si to vedeli predstaviť, sú to také hnedé pásiky, čiže sa to dá vybrať, nie je to tekuté (našťastie), tak som vyberala. A okrem toho som jedla slíže. Nebolo to zlé, no aj lepšie som už jedla.
Opäť v daždi, s novými pršiplášťami (kúpili sme si nové, kvalitnejšie)sme šli hľadať chrám bohyne Matsu. V Taidongu sa našťastie ľahko orientovalo a všetko bolo blízko. Chrám bolo malililinký, ale peknučký. Všetko sme si tam obchytkali, aj keď sme sa báli, že nás vyhrešia.
Claudio búši na bubon
Kto z koho?
Dračie očko do polievky...
Išli sme ešte k jednému chrámu, no ten už bol zavretý, no aspoň z vonka sme si ho pozreli a chytili sme si guličky v papuľkách drakov- strážcov. Chceli sme sa ísť pozrieť na more, lebo sme vedeli, že musí byť poriadne rozzúrené (stále pršalo a fúkal hrozný vietor), no keď už sme tam takmer boli, vzdali sme to, lebo sme už proti tomu vetru nevládali ísť, ale z diaľky sme videli ako sa tie obrovité vlny vlnia. Totiž boli sme od mora asi 5 metrov, no bol tam múr a nevedeli sme kde končí, tak sme pozerali len odtiaľ a nešli sme už hľadať tú pláž, o ktorej sme vedeli, že tam je.
Kto je krajší?
Po ceste späť sme uvideli obchod s elektronikou (muselo už byť po desiatej), vošli sme a spýtali sa, či nám môžu fotky z foťáku napáliť na CD. Chvíľu nám trvalo, kým sme im to polo-čínsky, polo- anglicky vysvetlili. Keď pochopili o čo nám ide, povedali, že to oni nerobia, ale asi keď zbadali náš sklamaný výraz tváre (alebo neviem prečo iné), povedali, že teda oni to nerobia, ale že pre nás to spravia. Dali nám CD, otvorili čisto nový prístroj na prenesenie údajov z karty do PC (netuším ako sa to volá, asi čítačka kariet, alebo tak nejak), napálili nám to a nechceli NIČ, ani za to CD, normálne NIČ. Keď videli, že na nich pozeráme neveriacky, povedali, že oni na Taiwane sú takí dobrosrdeční. Tak im Claudio daroval mincu z Chile.
O pár metrov ďalej bolo internet café, tak sme tam zaskočili, už sa nám nechcelo v daždi behať po meste a potom sme sa vrátili do hotela sušiť veci. Rozhodli sme sa, že si dáme budík na skoro ráno a ak bude ráno pekne, pôjdeme busom po pobreží späť na sever (vlak išiel vnútrozemím), ale len kúsok, pozrieť jeden most.
Tretí deň je za nami.
Teraz mimo zápiskov z denníka:
Niektorí viete, že idem na Slovensko, ak ste to ešte nevedeli, tak už viete. Budem na Slovensku od 4.2 do 3.3, v Bratislave budem od 11.2 do 15.2 plus ešte asi jeden víkend. Prípadný záujemcovia o:
stretnutie
porozprávanie príbehov
ukázanie fotiek
hýrenie so mnou
objímanie ma
darčeky
atď, atď, číslo mám stale rovnaké, čakám vaše telefonáty.
Teším sa na Vás všetkých!
