...že si to musíme obísť. Obchádzka bola dosť dlhá, tak sme sa museli veľmi ponáhľať a Majku ešte aj zdržali na kontrole batožín a obzreli si obsah celého jej príručného kufríka. Počas tých 15 hodín sa mi nedalo spať a spala som asi iba 2 hodinky.
Na letisku ma čakala Barborka, moja nová spolubývajúca. Išli sme najprv do mesta, kde som sa v banke pokúsila vymeniť si peniaze. V rade som stála asi len desať minút, ale potom, ked začali vybavovať moju žiadosť, čakala som ešte asi pol hodinu. Neviete si predstaviť, koľko formulárov vypíšu, kým vám zmenia pár dolárov na ich menu (TWD nový taiwanský dolár).
Potom sme sa po ceste stavili vyzdvihnúť z opravovne Barborin elektronický slovník- fasa vec, asi si aj ja taký neskôr kúpim- a potom už domov... Bývame na juhu Taipei, v horách.. teda podľa mňa je to skôr džungľa, ale veď to je jedno. Naša štvrť je pekná, ale nič tu nie je, je to taká obytná časť. Vraj je to bohatšia štvrt. Sme na kopci, ktorý sa volá Mao Kong, z okna vidím zastávku novej lanovky a pestuje sa tu čaj. Do školy to mám asi 15 minút peši tam a takých 20 naspäť, lebo bývame na kopci.
Byt je útulný, moja izba tiež, aj keď ju predsa ešte asi nejako pomením. V mojej izbe je obrovská skriňa, posteľ, stôl, stolička,perináč a ventilátor. Jedna z jej (naštastie ľahko odstrániteľných) chýb je, že okno smeruje na ulicu a nemám záves.. takže sa na mňa zatiaľ môžu taiwanci pozerať keď sa prezliekam. Druhá chyba je, že nemám poličky, také nejaké poličky, kam by som si dala knižky a fotky a tak, ale pôjdeme do Ikei a tam hádam niečo kúpime.
V byte sme sa najedli... trochu som sa vybalila a šli sme do mesta. Jedli sme ryžu:). Išli sme sa stretnúť s našou treťou spolubývajúcou a do obchodu. Po ceste som si stále všetko obzerala, ale ešte som skoro nič nefotila, lebo ešte ani neviem čo mám fotiť.. inak by som fotila všetko. Stretli sme sa (ako sa to volá si nepamätám) v časti mesta, kde je veľa niečoho ako večerné školy a teda veľa mladých ludí. Išli sme s Petrou- mojou spolubývajúcou nájst nejaké miesto, kde by jej prepichli uši. Sranda bola, že ja som ju predtým ešte nikdy nevidela, ale som ju zbadala a ROZPOZNALA skôr ako Barbora:).
V uličkách bolo veľmi veľa obchodov a ľudí, pomaly som si zvykla na to, že všetci majú šikmé oči a čierne vlasy. Po prepichnutí uší sme sa ešte poprechádzali, navštívili sme nejakú budovu, kde boli rôzne ľudové výrobky a šli sme do Carefouru na nákup. Hm, ničomu som nerozumela.. a o väčšine vecí som nevedela čo to je, ale nevadí. Kúpila som si nástavec do zásuvky a spolu sme si kúpili potraviny + kávu a ovocie. Kúpili sme si guavu a ananás. Mali nádherné mango, ale to si kúpim nabudúce. Ešte v obchode sme išli na záchod a ja som ho upchala, lebo som zabudla, že papier sa nehádže dnu, ale vedľa je taká nádoba, kam sa hádže použitý papier... tak som radšej rýchlo ušla:).
Doma sme už len zjedli guavu (vyzerá aj chutí to trochu ako hruška) a ja som si všetko vybalila a šla som spať. Bola som veľmi unavená. V noci sa mi spalo dobre, ale zobudila som sa na ten ich povestný dážď. Pršalo naozaj veľmi silno, ale mám z toho len matné spomienky, lebo som bola v takom polospánku. Ráno boli cesty už suché.
Keď som vstala, Barbora sa už chystala ísť na plaváren do školy, tak som si vzala banán a šla som s ňou, aby som videla, ako sa to vlastne ide do školy. Stratiť sa po ceste nedá, lebo je to stále len dole kopcom. Kampus vyzerá byť dosť veľký, len trošku som sa tade prešla a šla som si obzrieť uličky okolo školy, kde sú rôzne stánky s jedlom. Nič som si nekúpila, nebola som hladná, ale ani som nevedela, že čo by som si dala. Začalo pršať, ale len trochu. Na ulici človek ani nezmokne, ak sú tam obchody, lebo všetky majú striešku. Šla som do jedného obchodu siete „7 Eleven“ a kúpila som si ľadový čaj. Bol ľadový a sladký, výber je obrovský. Povedali mi, že si mám odkladať všetky bločky, že raz za dva mesiace je štátna lotéria, kde sa zlosujú čísla, ktoré sú na vrchu bločku. Barbora raz vyhrala 200 dolárov (taiwanských).
Potom som sa ešte prešla, čosi som si nafotila, ale stále málo a šla som do veľkého obchodu sa poobzerať čo tam majú. Kúpila som si dve fľaše vody (lebo vodu z vodovodu sa piť neodporúča) a šla som peši domov. Je tu také dusno a teplo, že som sa naozaj veľmi spotila a keď som prišla sem, rovno som šla do sprchy, moje veci boli úplne mokré. Teraz sme sa naobedovali a teším sa na dalšie zážitky, o chvíľu ideme pozrieť ešte stále najvyššiu dokončenú budovu na svete.
Ešte sme sa snažili pripojiť môj počítač na internet, ale nevyšlo nám to, tak zatiaľ môžem používať len Barborin počítač. Dúfam, že nám s tým čo najskôr niekto pomôže.
