Pozorne som sa pozerala dopredu a počúvala som všetky zvuky, ktoré sa ku mne blížili.
Väčšinu z nich som nevedela zaradiť.
Jedla som banány a to ma trochu znervózňovalo, lebo som mala plné ruky šupiek,
obalov a samotných banánov. Konečne som zbadala odbočku k nášmu domu.
Keď som sa priblížila, zistila som, že ešte nie som doma, ale mi chýbajú ešte zo dve - tri zákruty.
Keď som zbadala našu bránu, naozaj som sa potešila. Super!!! Už len pár schodov a som v bezpečí.
Vtedy som ho začula. Bol to taký zváštny zvuk.
Akoby jačal, škrečal, kvičal, ryčal a kričal naraz.
POMÓC... Čo robiť??? Rýchlymi nekoordinovanými pohybmi sa blížil ku mne..
Po chvíli rozmýšľania som aj zrýchlila a prudko zmenila smer dole schodmi,
podarilo sa mi preskočiť a utekala som preč.
Srdce mi bilo ako nikdy.
Obvykle sa hmyzu nebojím, no toto ma fakt vyľakalo..
netuším čo to bolo, no meralo to aspoň 5 centi, dúfam, že to už nestretnem.
Fakt, tu sa viac bojím zvierat ako hocičoho iného.
