Mali sme 4 dni prázdnin a všetci už dlho predtým hovorili o tom kto, kam a s kým pôjde. My sme tiež chceli vypadnúť, vedeli sme, že pôjdeme my dvaja, no nevedeli sme kam a s kým. Teda či sami, alebo s niekým. A všetci sa nás stále vypytovali, či pôjdeme s nimi, alebo nie.
Nakoniec sa ale situácia vyvinula tak, že sme išli sami, lebo len my sme chceli cestovať od štvrtku do nedele. A počasie za nás rozhodlo o tom, kam pôjdeme: predpovede počasia hlásili pršanie na severe ostrova na celé 4 dni, v strede ostrova malo už od soboty byť pekne a ja juhu malo byť pekne už aj vo štvrtok.
Vo štvrtok sme sa teda zobudili veľmi skoro, myslím, že na Taiwane zatiaľ môj rekord, a šli sme upršaným mestom na stanicu, kde sme si kúpili lístok a zamierili sme na južnú časť ostrova, do mesta Tainan. Cesta trvala 4 a pol hodiny, no čas sme nevnímali, lebo sme spali a počas poslednej hodinky som stihla opäť a podrobnejšie preštudovať všetko čo sme o Tainane mali napísané v knižke a v rôznych letákoch.
Okolo dvanástej sme vystúpili v Tainane, vyzliekli sme si mikinu a sveter, dáždnik sme odložili do útrob batoha a prekvapene sme pozerali na to, ako pouličný teplomer ukazuje 27 stupňov. V info kancelárii nám poradili lacný hotel, kde sme sa hneď ubytovali a hŕŕŕ sa do ulíc spoznávať mesto.
Tainan je štvrté najväčšie mesto na Taiwane a do roku 1887 bolo aj hlavným mestom Taiwanu. Preto sa tu nachádza veľa významných chrámov, starobylé uličky a rôzne iné zaujímavosti. Je tu vidno aj „ruku Európana“, lebo v meste a jeho okolí boli v 17-tom storočí usadení Holanďania, ktorých potom vyhnal Čínsky bojovník Koxinga. Celkovo sa mi toto mesto páčilo asi najviac z tých, ktoré sme už stihli navštíviť a Tainan je veľmi dobre prispôsobený aj pre zahraničných turistov. Aj keď mesto je veľké, jeho uličky na mňa pôsobili dojmom príjemného malého mestečka. Toto mesto je známe tým, že vraj je tu najlepšie jedlo na ostrove. Ale usúdili sme, že toto platí asi skôr pre Taiwancov, pretože častokrát to, čo oni považujú za najväčšiu lahôdku, my nechceme ani ovoňať J.
A čo pekné sme videli v Tainane? Hneď napíšem, ale len to čo bolo niečím zvláštne, alebo výnimočné, lebo videli sme toho naozaj veľa.
Naša prvá zastávka bol chrám venovaný „Lady LinShuei“, do ktorého sa chodia ženy modliť za svoje deti. Keďže na takú dôležitú úlohu nemôže byť bohyňa sama, v chráme sídli aj 36 pomocníčok, na každý mesiac tri, chrám je bohato zdobený a vraj (nevideli sme) občas tam ako obetu ženy nechávajú nielen ovocie a kvety, ale aj „maľovátka“ a ozdôbky.
Koxingova svätyňa bola zaujímavá dvomi vecami: parkom okolo, ktorý sa mi veľmi páčil, lebo v jazierku bol drak, a vo svätyni bola studňa,úplne klasická studňa, ale takú som tu ešte predtým nevidela, tak sme ju pekne aj vyskúšali a vytiahli sme kýblik plný vody J.
Stavili sme sa po ceste aj v budhistickom chráme, ktorý nie je spomenutý ani v Lonely Planet, ale mňa úplne očaril svojou krásou a pokojom, ktorý tam vládol. Mnísi a mníšky sa prechádzali po záhrade, rozprávali sa ktovie o čom a nevšímali si nás, a to, ako sa vkrádame do všetkých zákutí chrámu.
Pozreli sme si maličký chrámik venovaný piatim konkubínam, ktoré spáchali samovraždu, pretože aj ich kráľ sa zabil. Kráľ Ning Jin vedel, že sa blíži jeho koniec a rozhodol sa skončiť svoj život, no svojim konkubínam ponúkol, aby sa uchýlili do kláštora, kde by boli v bezpečí, no ony odmietli a obesili sa. V kláštore sú pochovaní aj dvaja eunuchovia, ktorí im mali po smrti slúžiť.
Chrám zasvätený bohyni Matsu, slúžil kedysi aj ako palác kráľa Ning Jina, a v tomto chráme sa obesili už spomenuté konkubíny, je najstarším oficiálnym chrámom tejto bohyne na ostrove. Keďže my sme cestovali počas sviatku podobnému nášim „Dušičkám“, vo väčšine chrámov sa na tento sviatok pripravovali a konkrétne tu chystali také nosidlá, ktoré sa používajú pri náboženských procesiách, sú bohato zdobené a v súčasnosti na nich sú svetielka, blikátka a iné bláznivosti.. oni jednoducho milujú farby, všetko trblietavé, mihavé a blikavé J.
Už za tmy sme prišli k vežiam „Chikan“, ktoré boli postavené už v 17-tom storočí Holanďanmi a od vtedy prešli rôznymi zmenami. V ich okolí je krásny parčík s jazierkami, rybkami, mostíkmi, kvietkami, obrovskými korytnačkami, oblúkmi, stromami s fúzmi, lavičkami,... Zaujímavé na týchto vežiach je to, že ich strechy sú tak blízko od seba, že by sa dalo preskočiť z jednej na druhú, veľmi nás to lákalo, no asi by to nedopadlo dobre.. no aspoň sme si pouvažovali koľko ľudí už tade skákalo a predstavovali sme si nejakú bitku ázijského typu na strechách Chikanových veží.
Unavení sme sa vrátili do hotela, kde sme na večeru zjedli obrovskú dyňu a pozreli sme si Harryho Pottera po anglicky a Mulan po čínsky. Na druhý deň sme si v centre Tainanu na trhu kúpili fialovú varenú kukuricu, ktorú sme zjedli na raňajky a ja som si ešte kdesi kúpila kávu a v centre sme si pozreli chrám mestského boha, ktorý má v chráme veľké počítadlo. Hovorí sa, že v noci počuť ako v chráme mestský boh na svojom počítadle počíta či bol človek počas života zlý, alebo dobrý.. alebo skôr čo u neho prevažuje.
Potom sme sa autobusom, ktorý bol zadarmo, odviezli ďaleko od centra, do prístavu, do časti mesta nazvanej AnPing. Tu sa vplyv Holanďanov prejavoval v architektúre niektorých domov.Najprv sme išli do Domostromu... hihi... detský sen sa stáva skutočnosťou. Toto bolo veľmi zvláštne miesto.
Kedysi tam bol dom, ktorý niekto z nejakého dôvodu opustil, dom začal chátrať, v dome začal rásť strom.. no nie obyčajný strom, ale „fúzostrom“. To je strom, ktorému visia fúzy, ja som ho videla už aj v Taipei, no tu mu fúzy „upravujú“ a pravidelne strihajú a tak som vlastne nevedela, čo by sa stalo, keby fúzy dorástli až na zem. Keď fúzy narastú až po zem, začnú sa zakoreňovať a z fúzu sa vytvorí koreňo-konár. A tak strom môže donekonečna rásť lebo sám seba podporuje.. a strom rástol a rástol, až zarástol celý dom. A teraz je strecha pokrytá konármi, niektoré dvere sú „zamrežované“ fúzami stromu, všade je strom. Ľudia tam urobili také lešenia a tak sa dá vyjsť vyššie pozrieť sa na to aj z hora. Možno v budúcnosti tam bude už len strom.
Blízko bolo múzeum venované stretu troch kultúr na tomto území (pôvodné obyvateľstvo, Holanďania a Číňania). Múzeum bolo veľmi názorné a pomocou príbehov (áno, boli aj v angličtine) sa človek dozvie akým spôsobom tam spolunažívali tieto tri kultúry, čím sa živili, čo pestovali, aké zvieratká chovali, v akých domoch žili a čo sa stalo ak sa pôvodná obyvateľka vydala sa Holanďana a ako to vôbec bolo možné (vraj sa hlavne čudovala, prečo musí tak často upratovať.. hehe, vraj načo toľko čistoty).
Pozreli sme si aj tamojší cintorín, väčší chaos by ste si tažko predstavili.. hrobka cez hrobku, chodníček žiadny, burina,.. Zvláštne bolo to, že tento cintorín bol hneď vedľa domov, kde žijú ľudia. Divné na tom je to, že Taiwanci sú veľmi poverčiví a boja sa duchov a pri cintoríne vraj nikto bývať nechce.
Obrovský, najstarší neoficiálny chrám venovaný bohyni Matsu mal veľkú peknú vstupnú bránu a v jeho okolí sa začínal známy trh s remeselnými výrobkami a rôznymi dobrotami. Vnútri blízko oltára sa nachádza veľká sklenená nádoba, kde si každý môže obrať maličký balíček ryže, ktorý slúži na ochranu bezpečia rodiny.
Vyliezli sme na vrchol Anpingskej pevnosti, ktorú postavili Holanďania a ešte aj zhora si obzreli chrám Matsu a celý Anping, vnútri európsky vyzerajúcej budovy ma uchvátila európsky vyzerajúca skriňa.. home sweet home. Tiež sme si pozreli parčík naokolo.. ja milujem azijské parčíky naokolo chrámov a dôležitých budov, sú nadherné, človek sa cíti ako v rozprávke.
A naše kroky sa ubrali na TRH!!! Tento trh je pre mňa číslo jeden na Taiwane zo všetkých trhov čo som tu videla. Je to krásna stará ulička, plná malých stánočkov so všeličím: s tradičným čínskym oblečením, ručne vyrobenými vecičkami, rôznymi dobrotami, ovocnými džúsmi, atď. Museli sme sa moju žiadosť prejsť celý trh dvakrát, tak veľmi sa mi páčil. A vyrobili sme si tam vlastný koláč. Hm, nemám fotku, len video a to neviem ako sa sem dáva, tak skúsim popísať slovne: sadli sme si na nízku stoličku a pred nás postavili kotlík s uhlím. Dali nám do ruky miešatko a do druhej takú železnú žufanku a v nej bolo niečo (naozaj neviem čo to bolo). Keď táto hmota (bola taká polotekutá J) začala vrieť, začali sme miešať, robiť malé krúžky v strede žufanky. Po minútke nám do hmoty prisypali nejaký prášok (to už absolútne netuším čo to bolo) a začali sme miešať o dušu, veľké kruhy po okrajoch žufanky. O chvíľu nám to ujo zobral z ruky, rýchlo obsah žufanky vylial do pripraveného pohárika, v ktorom bol papierový košíček. Hmota sa začala zväčšovať až prerástla aj pohárik a hneď zaschla. Chlapík potom koláčik vybral z pohárika a dal nám ho vo vrecúšku do ruky.. bola to sranda, hlavne tie inštrukcie po čínsky, ale zvládli sme to a koláčik zjedli, mňam.
Navštívili ame aj chrám, vnútri ktorého bola loď a teda oltár bol v lodi.. nič nie je o ňom nikde napísané, tak vlastne netušíme o čo išlo. Škoda, bolo to obrovské a nedalo sa to dobre odfotiť, ani si neviem predstaviť, ako tam tú loď dotrepali..
A ako posledný sme videli chrám zasvätený bohu medicíny, pred ktorým stoja dva levy, čo nie je nič neobvyklé. No neobvyklá je ich veľkosť: Dávno pradávno, za horami dolami a moriami a oceánmi žil na Taiwane chudobný študent, ktorého čakala ťažká skúška z medicíny. Vybral sa teda do chrámu boha medicíny a prosil ho o pomoc pri skúške, vo svojich modlitbách bohu na oplátku za úspešné zvládnutie skúšky sľúbil nových levov pred vchod chrámu. Študent skúšku úspešne zvládol a rozhodol sa svoj sľub splniť, no keďže to bol chudobný študent, takto to dopadlo:
Unavení sme sa vrátili do hotela a spokojne sme zaspali, ráno nás čakala cesta do TaiZhongu, tretieho najväčšieho mesta na Taiwane...
